Po tom, čo hrdinka príbehu Martina (Dominika Zeleníková) dosiahne plnoletosť, ocitne sa na pohyblivom piesku bez domova a príbuzných, s pár eurami vo vrecku. Jej kroky smerujú za starou láskou – Tomášom do Prahy. Naivné dievča sa však zakrátko ocitne na sociálnom dne.
Potreba hovoriť o tom
Príbehy z detského domova má Svoboda dobre odpozorované, pracovala na výskume prostitúcie a scenár písala dvanásť rokov. S manželom a spolurežisérom filmu Petrom Klein Svobodom podali pomerne autentickú správu o tom, aký osud čaká dievčatá, ktoré vyrastú v „karanténe“ sociálneho zariadenia, keď vstúpia do ozajstného sveta. Drvivá väčšina z nich padne za obeť priekupníkom s bielym mäsom.
S prostitúciou a neschopnosťou zapadnúť do lepšej strednej triedy zápasia aj hrdinky v snímkach Ivety Grófovej Až do mesta Aš či Zázrak Juraja Lehotského. Oba filmy stoja na striedmej narácii a paradokumentarizme – príznačných pre slovenskú sociálnu drámu. Pirko je o čosi inde hlavne tým, ako komunikuje s divákom.
Svobodovci, aj keď stavili na atraktívny vizuál, sú štýlovo rozpačití. Forma vyrušuje, kamera Asena Šopova je síce vynaliezavo pôsobivá, no prospelo by jej „ubrať“, ukazuje všetko, čo vie. V mnohých momentoch kazí dojem aj montáž, najmä pri zobrazení dramaticky vypätých situácií. Vizuál je premotivovaný, o čom svedčí aj nepremyslený plagát, ktorý pôsobí ako k inému filmu.
Pirko sa odkláňa od obľúbeného kultu škaredosti, roztrasenej ručnej kamery a mĺkvo statických scén. Navyše sa končí pomerne optimisticky – Martina vstáva z popola a napokon nachádza jednu z najschodnejších ciest – „podmienkam trhu“ sa nielen prispôsobí, ale dokáže z nich ťažiť ako „víťaz“. V podaní nenútenej Dominiky Zeleníkovej má hrdinka sympatickú iskru.
Dej dynamicky odsýpa, filmári sa vyhli pseudo „pritvrdzovaniu“. Martina, rovnako ako prostredie, z ktorého vychádza a opätovne doň zapadá, je presvedčivá, no rozuzlenie dramaticky najvypätejšej situácie časovým skokom je pohodlnou scenáristickou „barličkou“ – nemá reálnu dohru.
Od drámy má ďaleko
Príbeh je zašpinený patetickým klišé a vrcholí len ťažko uveriteľným záverom. Klincom do rakvy je Martinin záverečný monológ. Autori sa nezaobišli bez stereotypne plochých figúrok ako feťáci, pasáci či drzé tínedžerky. Najzaujímavejšou a jedinou ambivalentnou postavou, s ktorou príde Martina do kontaktu, je jej matka. Návšteva u nej je najsvetlejším momentom filmu – náčrtom konfliktu medzi nimi sa autori priblížili k podstate drámy.
Štandardné situácie sú nalepené na umelú tézu a nedochádza k prirodzenému vývoju vzťahov. Kľúčový vzťah Martiny a Tomáša je plocho prvoplánový. Postavy sa medzi sebou nekonfrontujú, sú až zúfalo čiernobiele, a preto nudia. Diváka drží „pri zmysloch“ to, že Martina prechádza poriadne nepríjemnými skúškami – počnúc sklamaním z lásky, končiac znásilňovaním.
Svobodovci predsa priniesli publiku sociálnu tému z periférie atraktívnym jazykom. Divák s predsudkami voči slovenskému filmu by mohol oceniť dynamiku a dejovosť. Pirko má potenciál presvedčiť, predsa však zostáva pri povrchnom konštatovaní – klasickom probléme našich drám.
Hodnotenie Pravdy
3 hviezdičky z 5
Pirko / Česko, Slovensko 2016 / scenár: Lucia Klein Svoboda / réžia: Lucia Klein Svoboda, Petr Klein Svoboda / hrajú: Dominika Zeleníková, Martin Finger a ďalší / premiéra: 6. októbra