Martin Ciel: Ak je kritik osobnosť, mal by som poznať jeho vkus

Martin Ciel dokáže o filme nielen pútavo písať, ale aj vášnivo diskutovať. Prezradil, prečo by sme nemali robiť ústupky pri hodnotení slovenských filmov a na čom podľa neho stroskotáva žurnalistická recenzistika.

Foto: archív M. C.

Martin Ciel Podľa filmového teoretika Martina Ciela je stav slovenskej kinematografie zdravo ustálený.

Cítite sa byť viac kritikom alebo teoretikom?

Nepovažujem sa za filmového kritika. Už v škole ma bavila filmová teória. Mal som to šťastie, že filmová veda sa študovala v kombinácii, skončil som teda divadelnú a filmovú vedu so špecializáciou na film, s teoretickou diplomovkou. Keď som sa vrátil z „vojny“, šiel som do Akadémie vied, kde som sa snažil tým teoretikom byť. Akákoľvek jednostrannosť je podľa môjho názoru nebezpečná ako zápal okostice, preto som sa od začiatku živil aj filmovou kritikou. Kedysi veľmi intenzívne, teraz už omnoho menej. Čistá akademická teória je veľká vec, veľmi ju obdivujem, no bezprostredná väzba na skutočnosť je asi potrebná, preto ma kritická činnosť veľmi bavila a sporadicky ma baví dodnes. No nemám pocit, že by som mal právo tvrdiť o sebe, že som filmový kritik.

Aké metódy filmovej analýzy sú momentálne v kurze? Ako sa snaží uchopiť film súčasný teoretik?

To je dobrá otázka, na ktorú sa ťažko odpovedá. Samozrejme sledujeme rôzne módne vlny, no v prípade kritiky je v podstate jedno, akú metódu používa. Kritik musí sledovať súčasné teoretické výskumy. Filmová kritika je analýza alebo interpretácia, každé tvrdenie by malo byť podložené aspoň dvoma argumentmi a mala by byť dodržaná určitá metóda. Ja vychádzam zo semiotiky, ale mimoriadne dobrá metóda pre kritika je napríklad neoformálna analýza. Vtedy tá kritika funguje. Samozrejme je vždy subjektívna, objektívna kritika je nezmyselné slovné spojenie. Kritici pri rozbore filmu dospejú približne k podobnému výsledku. Vystihuje to známy príklad: dvaja kritici analyzujú jeden western, obaja sú dobrí, analýza im ide viac-menej rovnako, no na konci, kde je miesto na ich subjektívny názor, jeden napíše, že je to výborný western, pretože ho hodnotí v žánri westernu, ktorý má rád a z tohto hľadiska to považuje za inovatívny film. Druhý kritik hodnotí ten istý film v kontexte celej kinematografie, má rád Občana Kanea a Krížnik Potemkin a tento western toho mnoho neprináša, tak napíše, že sa mu nepáči. No ak dodržiavajú teoretické metódy, ich rozbory by mali byť veľmi podobné.

Denníkovej kritike, nielen slovenskej, chýba metodológia a teoretické zázemie. Má takéto hodnotenie význam?

Denníková recenzistika má obrovský zmysel. Stále platí, že ľudia chodia do kina v prvom rade na základe odporúčaní kamarátov, kolegov. Druhý bod v tomto rebríčku je pravdepodobne reklama, no recenzie sú tiež veľmi vysoko. Zmysel to má aj pre historikov, na tie texty sa totiž nezabudne. O takých dvadsať rokov bude niekto robiť dizertačnú prácu o dobovom filme a tie recenzie odkiaľsi určite vytiahne. Denníková recenzistika veľmi zásadne prispieva ku kultivácii diváka, ktorý nebude čítať teoretické texty v akademických časopisoch, ale noviny si prečíta. Kultivácia vedomia je extrémne dôležitá, no amaterizmus, či dojmológia sú v žurnalistickej kritike problémom. Mám mnoho kamarátov, ktorí sú naozajstní filmoví kritici v New York Times či v iných zahraničných novinách. Sú systematizovaní, nepíšu rozhovory a články o hudobných festivaloch a o Hre o tróny, ale majú v novinách rubriku a raz či dvakrát do týždňa píšu výlučne filmové kritiky. Sú to mimoriadne rešpektovaní filmoví kritici. A to v slovenských denníkoch veľmi chýba, aj keď viem, aká je situácia. Tu totiž musia novinári písať o všetkom a nemôžu sa sústrediť, nebudujú si vnútorný systém, nezdokonaľujú sa, čo sa dá dosiahnuť len, keď sa venujete jednej téme a nerozptyľujete sa inými. Toto považujem za problém. Kritici by mali byť také osobnosti, že po pár rokoch by som mal poznať ich vkus a k nemu sa vymedzovať, či už pozitívne, alebo negatívne.

Aj keď Pohyblivé obrázky či vaša najnovšia kniha Film a politika – Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989 sú teoretické publikácie, je to veľmi pútavé čítanie. Čím sa pri písaní riadite?

Teoretické texty sa snažím písať ako poviedky, hoci nie sú vždy s pointou. Nie beletristicky, ale ich štruktúru vymedzujú podobné invarianty ako v poviedke.

Martin Ciel V monografii Film a politika - Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 - 1989 sa Martin Ciel zameriava na nástroje propagandy.

Zaujímate sa aj o históriu, konkrétne druhú svetovú vojnu. Čím vás priťahuje?

Bolo to najstrašnejšie obdobie v 20. storočí, svojím spôsobom je fascinujúce. V extrémnych a existenciálnych situáciách sa ukazuje, čo sú ľudia zač, a ja sa v ľuďoch vôbec nevyznám, nepoznám ich, no cez štúdium historických prameňov z druhej svetovej vojny sa dozviete o svete veľmi veľa. Odmalička som sa zaujímal o toto obdobie, mám mnoho kamarátov, s ktorými si vymieňame historické štúdie. Baví ma to sledovať, pretože sa stále odkrývajú nové fakty. Postupne som dospel k tomu, že ma začala zaujímať reflexia a interpretácia tohto obdobia, či už dobovou literatúrou a kinematografiou, ale aj súčasnou, ako napríklad najnovší film Christophera Nolana Dunkirk.

Čo vás prekvapilo pri študovaní dobového materiálu pri písaní knihy Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989? Ako fungovala propaganda kedysi a ako funguje teraz?

Jednou z takých vecí je, že sa vlastne nič nezmenilo. Existuje technický vývoj a pokrok, technický aj iný, no ľudia sa nemenia, ich psychológia sa v princípe nemení. Nástroje, taktiky a stratégie propagandy sú úplne rovnaké. Rovnaké boli za nacizmu, rovnaké za komunizmu, aj dnešné štruktúry pracujú na rovnakom základe, akurát s inými technickými možnosťami. No uvedomil som si zaujímavú vec. Z toho obdobia príšernej hanby vyplynul celkom pozitívny fakt, že mnoho filmárov sa snažilo intenzívne vyhýbať profašistickým témam, samozrejme, boli tam aj hajzli, ktorí kolaborovali s nacistickou ríšou, no mnohí boli v sivej zóne, neboli disidenti ani v odboji, fungovali normálne, ale otvorene sa vyhýbali propagandistickým témam. Propagácii toho, čo už dnes s odstupom času vieme nazvať objektívnym zlom.

Podľa akých kritérií posudzujete naše filmy a ako hodnotíte súčasnú slovenskú kinematografiu?

Dnes je situácia naozaj dobrá, slovenská kinematografia je už v normálnom stave. Najprv sa musela vyrovnať so sociálnou drámou, pretože bolo z rôznych dôvodov veľmi dôležité pomenovať skutočnosť viac-menej dokumentárnym spôsobom. Keď sa to naplnilo, saturovalo, začala vznikať žánrová kinematografia, komédie, nech sú, aké sú, detektívky a tak ďalej. V týchto spojených nádobách sa začali hladiny vyrovnávať. Akákoľvek kinematografia je zdravá vtedy, keď vznikajú aj mainstreamové, žánrové filmy a popri nich filmy, ktoré sa nedajú zaradiť. Tých je už pomerne dosť, od filmu Až do mesta Aš Ivety Grófovej, cez Kozu Ivana Ostrochovského až po Evu Novú Marka Škopa a samozrejme medzi tým ďalšie iné, ako Špina, Deti či Zázrak. Všetko sú to veľmi rôznorodé filmy, aj keď sa často hádžu do jedného šuplíka „realizmu“. No film nikdy neodzrkadľuje realitu, ukazuje len jednu z jej mnohých tvárí a čím viac ich je, tým lepšie pre kinematografiu aj pre danú skutočnosť.

Ste na slovenské filmy prísnejší?

Keď som sa filmovou kritikou viac-menej živil, musel som analyzovať mnoho filmov, ktoré sa mi nepáčili, no teraz veľmi často odmietam a vyberám si. Slovenská kinematografia má svoje špecifiká, tak ako iné národné kinematografie, no som absolútne presvedčený, že umenie je iba jedno. Filmy, ktoré vznikli v našej krajine, by sme mali porovnávať aj s filmami veľkých tvorcov ako Béla Tarr a podobne. Problém hodnotenia národného umenia je, že dajme tomu nakrúti sa desať filmov, objektívne vieme dokázať nejakou formou analýzy, že dva z nich sú najlepšie, čo je v poriadku, no v ďalšom kroku sa začne odrazu z ničoho nič nelogicky tvrdiť, že tie dva filmy sú dobré, ale ony nie sú dobré, sú len lepšie ako tých ostatných osem, z hľadiska svetovej kinematografie sú často priemerné. Kedysi som pre Slovenské pohľady hodnotil ročnú hranú tvorbu, no už ma to vôbec neláka. Má to možno zmysel pre kultúrno-mediálne štúdie, ale pre filmovú vedu alebo históriu to nie je až také zásadné.

Považujete niektorý slovenský film za výnimočný?

5. október Martina Kollára považujem za jeden z najlepších slovenských filmov a netreba zabúdať ani na Máriu Rumanovú, jej Hotel úsvit je mimoriadny film. Formou dokumentárnej eseje prepájajú to najlepšie z viacerých oblastí výrazových prostriedkov, teda aj z oblasti dokumentárneho, hraného či experimentálne­ho filmu.

Oba sú svojím spôsobom paradokumenty. Štylistov, akým je napríklad Roy Andersson, ubúda. Čím to je?

Začalo sa to škandinávskou dogmou 95, čomu sa Briti veľmi smiali, pretože to robili už niekoľko rokov predtým, len to nijako nepomenovali, samozrejme, predtým bol ešte neorealizmus. Pre určité obdobia dejín bol práve tento prístup kľúčový pre zachytenie danej reality. Aj pre dnešok. Jeden z najväčších žijúcich dokumentaristov Ulrich Seidl dokonca neuznáva delenie na hraný a dokumentárny film. Je veľmi operatívne používať tieto pojmy, no v princípe je to rozdelenie hlúpe, pretože oba spôsoby sú interpretáciou a vytvárajú ilúziu. Samozrejme mám rád Petra Greenewaya, Anderssona a režisérov, ktorí nakrúcajú vysoko štylizované veci, na hranici s experimentom, vizuálne filmy. Tendencia návratu k realizmu je veľmi intenzívna a ešte chvíľu bude. Keď si vezmeme Dunkirk, v súvislosti s dejinami vojnového filmu, je obrovská vec, že si niečo také Christopher Nolan dovolil. Ten film nemá naratívnu, dramatickú štruktúru, nemá hlavného hrdinu, nepriateľov. Ide o interpretovanú rekonštrukciu v hranom filme, s hollywoodskymi prostriedkami, je to napínavé, no tvári sa to viac ako dokumentárny film. V súvislosti s tým mi napadá jedno budhistické príslovie – hviezdy na hladine, kvety v zrkadle – nádherná veta, ktorá znamená, že k skutočnosti sa aj tak nikdy nedohrabeme. Vždy vidíme len vonkajší povrch, iba časť dokážeme vnímať zmyslami a veľká časť toho, čo vidíme, prichádza z našej mysle, zo spomienok, z asociácií, archetypov a podobne. Vždy ide o interpretáciu. Nikdy nevidíme komplex reality, nedopátrame sa k nej ani mikroskopom, no istým spôsobom môžeme zachytiť jej časť. Filmári však skôr zachytia čas, obdobie, keď daný film vzniká, a samých seba.

Čo v kine oceníte? Akú filmovú bombu ste videli naposledy?

Zaujímajú ma inovácie, iný neštandardný prístup. Radšej mám experimentovanie, priznám sa, že realistická línia ma až tak nebaví. Mimoriadny je za ostatné roky film Lawa Diaza Žena, ktorá odišla. Spája štylizáciu a realizmus do takého, bojím sa toho slovného spojenia, no vyslovím ho, pre mňa dokonalého tvaru, že sa mu nedá nič vyčítať.