Divácky úspešná tragikomédia Úplní cudzinci (2016) o nevinnej hre na pravdu pomerne zaujímavým spôsobom odkrýva zhubnosť partnerských a priateľských vzťahov. V novinke Miesto splnených túžob si taliansky filmár Paolo Genovese pripravil pre hrdinov ďalší sociálny experiment. Zaplietol ich do boja s vlastným osudom a konflikt opäť rozvíja na zredukovanom filmovom časopriestore, výhradne v dialógoch.
„Koľko ľudí dokáže zabiť, aby získali to, čo chcú?“ pýta sa dáma v rokoch záhadného muža so zápisníkom. V túžbe po uzdravení nevyliečiteľne chorého manžela ochotne plní jeho úlohu – pripravuje atentát vo vlastnej štvrti. L'uomo od svojich zákazníkov ani zďaleka nežiada málo. Pri jeho stole sa deň čo deň zastavuje defilé postavičiek s malichernými i dojemnými požiadavkami. Prijímajú jeho inštrukcie, zatiaľ čo on je strojcom záhadnej hry, ktorej pravidlá sám dokonale neovláda. Naivne však veria na zázrak a sú ochotní plniť jeho radikálne úlohy.
Neznáme postavičky sú tak nevedomky zapletené do jednej situácie, netušiac, že sú súčasťou labyrintu. L'uomo s matematickou presnosťou manipuluje so svojimi zverencami, no v istom momente sa mu jeho dielo vymkne spod kontroly. Klientom však ponúka len jedno z možných riešení, ako sa vyrovnať s vlastným nešťastím.
Konflikt spájajúci „túžiace“ postavy je latentný, odvíja sa striktne mimo obrazu, v replikách. Filmár experimentuje s formou, volí interiér, statické scény a dialógy. Mestu splnených túžob by lepšie sedela televízna obrazovka a pokojne i kratšia minutáž.
Film však funguje ako šikovne poskladaný rébus, no výsledok je emocionálne vykalkulovanou, konšpiračnou hrou na mačku a myš. Filmár po celý čas zavádza očakávaním, že tajomný príbeh dospeje k prekvapujúcej pointe, no rozuzlenie nič zásadné neprináša. Mystériom, zločinom a láskou presolenej zápletke navyše chýba napätie.
Genovese poukazuje na staré známe sebectvo či absenciu skutočných hodnôt. Jeho hrdinovia sú ochotní prekročiť nielen zákon, ale aj osobné limity, aby dosiahli zázrak. Kritizuje márnivú túžbu po šťastí a priamočiaro smeruje k záverečnému precitnutiu. Veľká myšlienka sa však rozplýva v povrchnom konštatovaní.
Koncept „divadelného javiska“ je zaujímavý a pomerne invenčný. Rozprávanie stojí výhradne na dialógoch, ktoré sú slušné, nie výborné, dej sa odohráva v jedinom interiéri a situácia sa zauzľuje postupným rozmiestňovaním pešiakov. No postavy sú plocho načrtnuté, zápletka bez výrazného nápadu, motivácie banálne a dojemný záver silený. Genovese sa vyhýba psychologizácii, hrdinov použil ako hmotu na modelovanie patetickej tézy.
Na podobnom princípe mozaiky fungujú filmy Amores Perros či 21 gramov, no na rozdiel od Genoveseho nudných hovoriacich hláv sa nás útržkovité príbehy zlomených hrdinov Alejandra Gonzáleza Iñárritu dotknú. Nielen ako intelektuálna skladačka, ale predovšetkým emocionálne.
Genovese má v dávkovaní informácií a strážení tajomstva náskok, že je zručný manipulátor, dokázal už v predošlej snímke Úplní cudzinci, no v dráme Mesto splnených túžob vodí diváka za nos celkom zbytočne.
HODNOTENIE Pravdy
3 hviezdičky z 5
- Mesto splnených túžob / Taliansko 2017 / réžia: Paolo Genovese / scenár: Isabella Aguilar, Paolo Genovese / hrajú: Valerio Mastandrea, Marco Giallini, Alessandro Borghi, Silvio Muccino, Alba Rohrwacher a ďalší / premiéra: 7. decembra
