Vždy bol tak trošku outsiderom, ktorý premýšľal mimo systému. Či už v rodnom Československu, kde s progresívnym zmýšľaním nezapadal do uniformných a suchopárnych noriem komunistickej ideológie, ale aj v Amerike, ktorú ako emigrant z okupovanej krajiny učil skutočnej hodnote slobody slova. Jeho svetonázor bolo vždy cítiť aj z postáv, ktoré často čelili nepochopeniu zo strany spoločnosti. Práve odveký konflikt jedinca so spoločnosťou bol pre Miloša Formana základným stavebným prvkom tvorby. Nešlo však o túžbu vyčnievať z davu či prvoplánovú snahu o kontroverziu. Forman mal len jedno kritérium – vierohodnosť.
Boh medzi hercami
Miloša Formana, vlastným menom Jana Tomáša Formana, odjakživa fascinovala scéna, herci, ale najmä zákulisie, ktoré kúsok z tohto tajomstva poodhaľovalo. Túžil sa stať osobou, ktorej všetci nadbiehajú, ktorú uctievajú ako Boha – režisérom. Na formujúci zážitok z detstva si spomínal aj v dokumentárnom cykle Českej televízie Zlatá šedesátá: „Bolo to asi v roku 1938, mal som vtedy šesť rokov. V nedeľu dopoludnia ma v Čáslavi obliekli do šatočiek, v ktorých som chodil do kostola, tatuško si vzal kravatu. Tak sa vtedy chodilo do kina – v bielej košeli a kravate. Hrali nemú verziu Predanej nevesty. Pre mňa to bol obrovský zážitok, už len preto, že som bol v kine. Bol som nesmierne vzrušený. Na plátne hrá čiernobiely orchester a vy nič nepočujete. Potom sa otvorí opona, objavia sa zbory a zase ticho. Nič. A naraz diváci začali spievať, pretože Predanú nevestu predsa každý pozná. Spievalo celé kino. To bol pre mňa film. Človek si sadne, na plátne mu púšťajú nejaké fotografie a ľudia pritom spievajú.“
Pekné zážitky z mladosti však netrvali dlho. Jeho rodičov počas druhej svetovej vojny odvliekli do koncentračných táborov, kde obaja zahynuli. Až neskôr sa Forman dozvedel, že jeho biologickým otcom bol židovský architekt Otto Kohn. Ako sirota putoval medzi príbuznými, až nakoniec skončil v prestížnej internátnej škole v Poděbradoch. Tam sa okrem iných spoznal aj so svojím dlhoročným kamarátom Václavom Havlom. Keď po škole uvažoval, čo ďalej, mal jasno len v jednom – na vojnu ísť nechce. Pôvodne sa hlásil na divadelnú réžiu na DAMU, tam ho však nevzali. Šťastena pri ňom však stála pri prijímacích skúškach na FAMU, kde začal študovať scenáristiku.
Sloboda študentom
„Pre nás boli 50. roky ohromné šťastie. Naša generácia bola v škole, takže sme boli mimo zorného poľa ideológie a besnenia doby. Nevšímali si nás. Navyše nás učili skvelí ľudia. Boli to ľudia, ktorí sa komunistom príliš popod fúzy nepchali, zároveň ich však nenechali kopať niekde kanály. Tak ich nechali, nech si učia, tak o nich aspoň nebude nikto nič vedieť,“ spomínal Forman v dokumente Zlatá šedesátá aj na svoju veľkú inšpiráciu, učiteľa Miloša V. Kratochvíla.
Foto: SITA/AP
Nezmyselné a vyumelkované filmy socialistického realizmu boli pre mladú generáciu filmárov, do ktorej patrili napríklad Věra Chytilová, Jiří Menzel, Juraj Herz, Štefan Uher či Dušan Hanák, hodenou rukavicou. Ako Forman dodáva v dokumente, ich tvorba bola do veľkej miery reakciou na všadeprítomnú hlúposť: „Socialistický realizmus neukazoval život taký, aký je, ale taký, aký bude v komunizme. Na to sa jednoducho nedalo pozerať. Bola to úplná nuda. To bola naša najväčšia inšpirácia.“
Túžbu vidieť obyčajného človeka v obyčajných situáciách si Miloš Forman splnil už pri prvej snímke, polohranom dokumente Konkurs (1963). Absolvent FAMU dovtedy získaval skúsenosti len ako pomocný režisér a asistent Alfréda Radoka, mladíkovi s malou 16-milimetrovou kamerou však dali šancu. Talent zachytiť bežný život ukázal aj v prvom celovečernom filme Čierny Peter (1963). Ten okrem pohľadu na súdobú mládež odkrýval v druhom pláne aj témy ako udavačstvo či špehovanie, ktoré sužovali vtedajšiu spoločnosť.
Na dosiahnutie autenticity Forman využíval prácu s nehercami. Nechával im voľnosť, no sám išiel vždy podľa presného scenára. „Deväťdesiat percent improvizácie je nuda. Ale tých desať percent sú poklady. Musím mať na stole scenár, aby som tých 90 percent mohol nahradiť tým, čo je napísané,“ priznal Forman v televíznom cykle. Pri nakrúcaní s neštudovanými hercami však po prvý raz narazil pri filme Lásky jednej plavovlásky (1965). Aby v tanečnej scéne dosiahol potrebné tempo, oslovil herca Vladimíra Menšíka. Ako neskôr Forman dodal, Menšík sa vo filme scivilnil, film sa zase sprofesionálnil. K snímke o naivnej plavovláske Vendule vraj Formana inšpiroval skutočný zážitok, keď raz v noci videl kráčať po nábreží Vltavy mladé dievča s kufrom.
Napriek rôznym prekáračkám počas povinných „schvaľovačiek“ filmov mal Forman počas 60. rokov celkom šťastie. Aj to mu zrejme dodalo sebavedomie pri snímke Hoří, má panenko z roku 1967, kde na pozadí hasičského bálu parodoval vtedajšie komunistické praktiky. Istotu mu dodala aj finančná injekcia od slávneho talianskeho producenta Carla Pontiho. Komunisti však napokon film zakázali a Ponti žiadal svoje peniaze späť. Pre väzením Formana zachránili až François Truffaut a Claude Berri, ktorí film kúpili.
Americké roky
Tesne pred inváziou spojeneckých vojsk mal Forman možnosť vycestovať na pracovnú cestu do Ameriky. Tam v roku 1971 nakrútil aj snímku s prezieravým názvom Odchádzam. Po tom, čo sa dozvedel o udalostiach z augusta 1968, sa už totiž do rodnej vlasti nevrátil a pracovná cesta sa razom zmenila na emigráciu. Jeho prvá americká snímka bola síce ocenená v Cannes, inak to však bol „prepadák“. Forman nemal žiadne peniaze, a tak skúsil šťastie v hoteli Chelsea, ktorý vlastnil známy newyorský mecenáš Stanley Bard. V hoteli ho nechal bývať dva roky s tým, že nájomné mu splatí neskôr. Dlho čakať nemusel. Formana v tom čase oslovil Michael Douglas s požiadavkou o zrežírovanie knižnej predlohy Bol som dlho preč od Kena Keseyho.
Foto: Warner Bros.
Výsledná snímka Prelet nad kukučím hniezdom v hlavnej úlohe s Jackom Nicholsonom nakoniec získala päť Oscarov, vrátane najlepšieho filmu a réžie, a Formana vystrelila do prvej ligy. „Pre Američanov to bola fikcia, ale pre mňa to bol skutočný život. Ja som v tom žil. Mojou ,Veľkou sestrouʻ bola komunistická strana. Tá mi hovorila, čo mám a nemám robiť. Takže som o tom niečo vedel,“ spomínal režisér v britskom dokumente Miloš Forman – Americké roky.
Po muzikáli Vlasy (1979), silne ovplyvnenom érou hippies, či filme Ragtime (1981) slávil Forman ďalší veľký úspech so snímkou Amadeus (1984), ktorú sa rozhodol nakrúcať v Prahe. Pre režiséra išlo o nevšednú skúsenosť, vďaka peniazom zrazu mohol vo svojej vlasti po prvý raz slobodne filmovať. Príbeh o géniovi Mozartovi a jeho úhlavnom nepriateľovi Salierim mu nakoniec vyniesol osem Oscarov. Mierne kontroverzie sprevádzali jeho snímku Ľud verzus Larry Flynt (1996), ktorý rozprával príbeh budúceho magnáta sexpriemyslu, majiteľa magazínu Hustler. O tri roky neskôr ho zase ohromil osud komika Andyho Kaufmana, ktorého zvečnil Jim Carrey vo filme Muž na mesiaci. Inšpirovaný španielskou inkvizíciou nakrútil v roku 2006 film Goyove prízraky s Javierom Bardemom a Natalie Portmanovou v hlavných úlohách. Do Česka sa neskôr vrátil už ako divadelný režisér.
Miloš Forman vždy bojoval za autenticitu. Napriek režimu, v ktorom žil, nedelil ľudí na komunistov či antikomunistov, ale ľudí, ktorým veril alebo neveril. V jeho diele bola vždy prítomná téma slobody, svoj pobyt za veľkou mlákou si však nikdy neidealizoval. Ako dodal v dokumente Zlatá šedesátá, slobodný človek nie je nikde: „Vždy je na vás vyvíjaný tlak. V Československu to bol ideologický tlak, v Amerike zase komerčný. Pri tom ideologickom je človek vydaný na milosť nejakému idiotovi, v Amerike som vydaný na milosť a nemilosť diváka. A ak mám povedať pravdu, divákovi dávam prednosť.“
