„Médium je posolstvo,“ začal Ushev svoju prednášku známym citátom kanadského filozofa médií Marshalla McLuhana, ktorým definuje vzťah medzi zvolenou formou média a vnímaním správy. „Svojou teóriou v tom čase predpovedal existenciu internetu, ako ho poznáme teraz. Ak napríklad sledujete zábery z vojnovej oblasti doma pri televízii a popíjate pritom slivovicu, neprijímate vojnu ako takú, ale iba jej obraz. To isté platí o sprostredkovanej skúsenosti cez novinový článok či film v kine. Ide o ten istý princíp, aký môžeme využiť aj pri umeleckom posolstve. To, čo chcete povedať, vždy záleží na tom, aké médium pritom použijete. Môže to byť animovaný alebo hraný film, dokonca dizajn plagátov, a správa bude v každom prípade celkom iná,“ dodal Ushev, ktorý sa sám nakoniec priklonil práve k prvej možnosti.
Absolvent grafického dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení v bulharskej Sofii sa po presťahovaní do Montrealu v roku 1999 najskôr živil ako art director v reklamnej agentúre. „Robil som všetky tie podradné a nezáživné práce, no finančne som na tom bol veľmi dobre, pretože plat bol skvelý. Bolo to na začiatku slávnej éry rozmachu ,dot-comʻ a všetci nás považovali za kráľov,“ priznal Ushev, ktorý sa v tom čase venoval aj tvorbe filmových plagátov, „často vtipkujem, že som začal s filmami len preto, aby som k nim mohol robiť plagáty.“ Mladý autor však rýchlo zistil, že „priemyselná výroba“ ilustrácií a animácií určených pre webové stránky nie je to, čomu by sa chcel v živote venovať. Svoje prvé filmy začal tvoriť bez producentov.
Muž, ktorý sa dočkal
„Cítil som sa ako v knihe od Franza Kafku, kde muž roky čaká pred zatvorenou bránou len preto, lebo nemá povolenie cez ňu prejsť. Napokon si však uvedomí, že išlo o jeho vlastné rozhodnutie, pretože strážca brány mu síce povedal, že sú dvere zatvorené, ale on sa nikdy ani len nepokúsil ich otvoriť,“ spomínal Ushev na zlomové obdobie, ktoré ho inšpirovalo aj k filmu Muž, ktorý čakal (2006).
Snímku následne ponúkol distribútorom z National Film Board of Canada, tí však animovanému experimentu spočiatku neverili. Dielo dokončil pod svojou vlastnou taktovkou, pričom výsledná podoba už zožala v kanadskej spoločnosti veľký úspech. Bol to štart Ushevovej kariéry ako medzinárodne uznávaného tvorcu animovaného filmu.
„Niekedy sa na začiatku všetko pokazí, ale do poslednej chvíle sa musíte pokúšať o to, aby sa dvere otvorili. Tak je to s každým projektom, na ktorom som pracoval,“ poradil návštevníkom festivalu aj začínajúcim mladým filmárom v sále režisér, pričom mu vzápätí na stolík položili pivo, o ktoré vopred nevinne požiadal. „Vidíte, že to funguje!“ zasmial sa Ushev nad vzniknutou situáciou, ktorá nečakane potvrdila jeho slová.
Theodore Ushev si aj vďaka snímkam ako Tzaritza (2007) či trilógii Tower Bawher (2006), Drux Flux (2008) a Gloria Victoria (2013) veľmi rýchlo získal renomé talentovaného animátora. Medzi jeho najúspešnejšie krátkometrážne snímky patria aj Lipsettove denníky (2010) inšpirované životom a tvorbou kanadského filmára Arthura Lipsetta.
„Stále je mnoho ľudí, ktorí ho nepoznajú. Nie je veľmi slávny, pre National Film Board of Canada vytvoril len niekoľko filmov. Keď mal 21 rokov, jeho debut Very Nice, Very Nice (1961, pozn. red.) získal nomináciu na Oscara. Síce nevyhral, no videl ho napríklad Ingmar Bergman, ktorému sa veľmi páčil. Inšpiroval sa ním aj v úvode filmu Persona. Keď krátky film zhliadol Stanley Kubrick, požiadal Lipsetta, aby editoval jeho snímku Dr. Divnoláska. Lipsett ho však odmietol, pretože si v tom čase zrejme myslel, že je slávnejší ako Kubrick. Každý jeho film bol však horší a horší, a keď mal len 49 rokov, spáchal samovraždu,“ priblížil Ushev príbeh pomerne neznámeho experimentálneho filmára, ktorý ovplyvnil množstvo komerčných projektov. Ako kedysi priznal aj režisér ságy Hviezdne vojny George Lucas, k myšlienke o tajomnej sile, ktorá hýbe vesmírom, ho inšpiroval práve Lipsettov krátky film s názvom 21–87.
Animácia na červenom koberci
V roku 2017 si mohol Ushev sám vyskúšať, aké je to ocitnúť sa v boji o sošku Oscara. Nomináciu vtedy získal za svoj film Slepá Vaysha (2016). „Oscary sú skvelá vec. Jeden jediný film mi priniesol viac pozornosti, ako všetky moje filmy dokopy. No nebol som na to celkom pripravený. Zmení to váš pohľad na to, ako vnímate umelecké dielo. Špeciálne, ak ste mladým filmárom, je lepšie do toho nejsť. Na niekoľko mesiacov vás to prenesie do sveta hviezd, kam podľa mňa animácia nepatrí. Animácia je ako samota, žijete sami so svojím umením, stotožňujete sa so svojimi postavami. A keď zrazu vstúpite do tej krásy červených kobercov, plnej rozhovorov a bleskov z fotoaparátov, poznačí vás to. A verím, že presne to sa stalo aj Arthurovi Lipsettovi, ktorý na túto zmenu nebol pripravený,“ spomínal Ushev na svoju skúsenosť.
Podľa jeho slov je vždy dôležité nájsť si svoju vlastnú cestu aj za cenu toho, že je lemovaná rôznymi prekážkami. O tom, že sa nebojí odvážnych a svojských postupov, presvedčil aj snímkou Blood Manifesto (2015), ktorú animoval vlastnou krvou. „Nikdy nie je nesprávny čas na umeleckú tvorbu. Možno si poviete: Teraz je to zlé, lebo nemáme financie, nikto nám ich neposkytne, alebo že dnešná doba umeniu jednoducho nepraje. Ja tomu však neverím. V ťažkých časoch vznikli tie najlepšie diela. Dnes, keď je na vzostupe nacionalizmus a populizmus, to platí takisto. Zoberte si napríklad Donalda Trumpa, ktorý je bezodným zdrojom inšpirácie. Ide len o to, premeniť deštruktívne tendencie na konštruktívnu silu, vytvoriť antipropagandu,“ odkázal na hlavnú tému Fest Anče – propagandu, ktorá mala zdôrazniť súčasnú hrozbu ovplyvňovania verejnej mienky. „Všetko sa časom dostaví, možno nie hneď, ale časom určite. Ak však nerobíte nič, nemôžete ani niečo očakávať,“ dodal.
