Prekliate dedičstvo vám ukáže novú cestu bez tradičných, konvenčných postupov. Pripravte sa, rozhodne nebude príjemná. Režisér Ari Aster je očividne veľkým fanúšikom Stanleyho Kubricka (Osvietenie), Romana Polanského (Rosemarino dieťa) či Richarda Donnera (Prichádza Satan!). Že sa k ich dielam priblíži už ako 31-ročný a hneď svojím debutom, nečakal možno ani on sám, nieto ešte diváci.
Čiernočierna temnota pohlcujúca až na kosť, neidentifikovateľné zlo hrajúce bez pravidiel, nekompromisná dusná, desivá atmosféra, ktorá zamáva aj s tými najcynickejšími. Netreba zabudnúť ani na nesmierne silný, ťažký a extrémne depresívny príbeh. Kombinácia citlivej psychologickej drámy, úderného mysteriózneho trileru a tradičných duchárskych hororov funguje na výbornú. Asterov debut tak vyhráva o chlp súboj o post doterajšieho hororu roka v súboji s podobným, ale zároveň veľmi odlišným Tichým miestom (r. John Krasinski).
Dom v horách, rodina poznačená tragédiami a istým tajomstvom. Znie to ako klišé, ale iba na prvý pohľad. Naratív totiž začína netypicky pohrebom jednej z postáv a ďalej vedie diváka uličkami, v ktorých nemá ani na sekundu pocit, že si je niečím istý. Nechýbajú tak naozaj prekvapivé a absolútne zdrvujúce dejové zvraty. Dávkovanie informácií o postavách je tiež podané maximálne invenčným, hravým spôsobom, pričom je tiež skvele odhadnutá minutáž.
Aj keď má film dve hodiny, drží si pozornosť malými náznakmi a indíciami, nakoniec krásne zapadajúcimi do seba. Ide tak o rafinovanú hru zahrávajúcu sa s divákom pomalým tempom a gradujúcu do famózneho finále.
Prekliate dedičstvo sa nesnaží osloviť bežného konzumenta mainstreamových hororov. Pláva v úplne inej rieke a to je len dobre. Ak niekam presne zapadne, tak určite na festivaly. Ide o akýsi návrat ku koreňom žánru, ktorý veľmi chýba v súčasnej, najmä hollywoodskej produkcii. Preto autorský prístup typu vyššie spomenutých velikánov bude v kruhu kritikov vždy vítaný. Dôraz na atmosféru, nie lacné a divácky vábivé postupy (ako napríklad masívne brutálne vyvražďovanie plné samoúčelného násilia), dôsledná psychologizácia postáv presahujú žáner a zaručujú mimoriadny zážitok, akým naposledy ohúrila dokonale mrazivá Čarodejnica (r. Robert Eggers).
Prekliate dedičstvo nepochybne nezapasuje každému, no tak to pri tých úplne najlepších filmoch už býva. V kinosále sa teda môže stať, že sa z publika ozve aj výsmech. Ten však už závisí buď od momentálneho rozpoloženia, alebo od mentálnej vyzretosti jedinca. Niektoré scény balansujúce na hranici smiechu a zimomriavok sú iba ďalším netypickým, ale pozitívnym znakom filmu a dokazujú režisérov talent.
Nezaostáva ani štylistická stránka filmu. „Plávajúca“ kamera Pawla Pogorzelského totiž tiež posúva film o úroveň vyššie. Raz necháva diváka pomaly, opatrne sa presúvať v jednom zábere z miesta na miesto, inokedy ho necháva v statickom zábere ako nemého pozorovateľa sledovať hrôzy, pri ktorých chce najradšej zavrieť oči alebo odvrátiť pohľad. Všetko presne sedí.
Keď treba zazoomovať, stane sa, keď, naopak, treba väčšiu vzdialenosť, dostaví sa. Rovnako to je aj s hudbou pri emočne vypätých scénach. Buď absentuje, aby nepôsobila zbytočne pateticky, alebo zase krásne dopĺňa atmosféru danej scény znepokojivými, disharmonicko-kakofonickými tónmi. Aby toho nebolo málo, všetko dotvárajú maximálne uveriteľné herecké výkony idúce za hranice svojich možností, pričom vyniká najmä úžasná Toni Collette.
Prekliate dedičstvo vás zavedie na samé dno, až k bránam pekla, aby ste sa mohli na jeho konci diabolsky usmievať. Dokonalé!
