Recenzia: Z Pivnice malo mraziť, no cítiť len chlad

Milan (Jean-Marc Barr) a Táňa (Olga Simonova) sú manželia, ktorým to neklape. Robia si napriek a správajú sa ako dve malé rozmaznané deti. Popritom strácajú 16-ročnú dcéru Lenku. Doslova. Áno, námet znie fajn a uveriteľne. Všetko ostatné je však jeden veľký problém. Sú filmy, pri ktorých recenzenti musia byť nemilosrdní. A Pivnica si o to jednoducho koleduje. Napriek tomu, že vízia ruského režiséra bola vyobraziť čo najautentickejšie slovenskú náturu a tiež preniesť do filmu silné, hlboké posolstvo, nič z toho sa mu nepodarilo.

Vološinove zobrazenie Slovenska sa totiž až desivo podobá tomu, aké priniesol v roku 2006 Američan Eli Roth vo filme Hostel. Ten premenil krajinu na akýsi postapokalyptický svet plný totálnych absurdností, kde malí chlapci drvia kameňmi hlavy dvojmetrovým gangstrom. Aj keď Vološin našťastie nezachádza do takých extrémov, jeho predstava o tom, ako to na Slovensku vyzerá a chodí, je poriadne naivná, komická a miestami až zarážajúca.

Film bez scenáristu

Koprodukčná slovensko-rusko-česká „dráma“ trpí viacerými nedostatkami. Respektíve jedným veľkým, od ktorého sa odvíja množstvo malých. Je ním scenár. A čo je fascinujúce, meno autora scenára sa momentálne nenachádza ani v záverečných titulkoch, ani na oficiálnej webstránke filmu, ani na distribučnom liste. Napriek tomu, že pred dokončením filmu figuroval vo viacerých článkoch ako scenárista spisovateľ Richard Pupala. Finálna verzia scenára sa však zrejme do takej miery vymkla jeho predstave, že s ňou nesúhlasil. Pravda totiž je, že vo výsledku všetky postavy vo filme pôsobia ako akési chodiace bábky bez mozgu, ktoré konajú absolútne nelogicky. A pohybujú sa tiež v rovnako nelogickom, neexistujúcom sve­te.

Najväčším problémom filmu, ktorý úplne zatieňuje ambiciózny námet, je, že žiadnej postave to divák neverí, a preto sa s ňou ani nedokáže bližšie stotožniť. Milan Ondrík ako poručík Varga s výrazom, aký používali Bruce Willis či Mel Gibson v tých najlepších smrtonosných pasciach a zbraniach, síce vyzerá cool, ale tiež pôsobí jemne vytrhnuto z kontextu, keďže si tak trocha „ide svoje“. Jean-Marc Barr ako osamelý pomstiteľ Milan, ktorý ani nevie, kde je sever, vyznieva pomerne komicky. Najviac však vtedy, keď v úvode hrá na gitaru a robí šou ako skúsený starý metalista a vzápätí spieva na dedinskej zábave v košeli a saku Medulienku.

Všetko je vážne a pritom nesmierne umelé a nasilu. Nesmú chýbať žánrové a iné klišé. Ako tínedžerky prahnúce po alkohole a tráve schopné okamžite si to rozdať s tajomným chlapíkom, ktorého spoznali samozrejme cez internet. Sú tu aj mladí pseudogangstri, ktorých by sa nezľakol ani šesťročný škôlkar, či samoúčelné (miestami groteskne vtipné) vulgarizmy.

Dialógy „umocnené“ postsynchrónmi

Postavám chýbajú reálne motivácie, nefungujú vzťahové prepojenia a konflikty. Správajú sa buď prehnane agresívne a hystericky, alebo afektovane a neprirodzene. A hlavný cieľ filmu – preniesť na diváka smútok a nešťastie rodičov stratenej Lenky absolútne zlyháva, rovnako ako aj snaha o nejaké psychologizovanie alebo filozofovanie nad skazenou dobou.

Vo filme Pivnica necítiť žiadne emócie, len chlad. A to najmä vďaka hlúpym, kŕčovitým, trápnym či extrémne doslovným, jedným slovom hrozným dialógom. Umocňujú to ešte horšie kontrastujúce postsynchróny, ktoré vskutku zabíjajú film, keďže ho oberajú o potrebnú autenticitu. Nehovoriac o tom, že spojenie profesionálnych hercov s nehercami tiež akosi nevyšlo.

Pivnica je tak maximálne nefunkčným žánrovým hybridom, aký v slovenských kinách už dlho nebol. Pred úplnou katastrofou ho zachraňujú hádam len vizuálne podmanivé kamerové riešenia Martina Žiarana.