Recenzia: Všimnite si ma, ešte som tu, kričí von Trier

Hlavnou otázkou je – funguje to rovnako ako predtým? Odpoveď znie – nie! Lars von Trier je typ režiséra, ktorý dobre vie, čo robí a vždy sa snaží k danej látke pristúpiť čo najrafinovanejšie. Má vybudovanú istú filozofiu tvorby. Cíti však, že sa ako tvorca vyprázdňuje, či už tematicky alebo formálne, a tak sa to snaží svojím najnovším filmom reflektovať. Hlavnou postavou jeho novinky je sériový vrah Jack (Matt Dillon) snažiaci sa postaviť dom a zároveň vytvoriť dokonalé umelecké dielo zo svojich obetí. Jack má však niečo ako tvorivú krízu, stále prehodnocuje svoje konania a prístupy, pochybuje o sebe.

Tentoraz sa prerátal

Nie je ťažké pochopiť, že celý film je vlastne iba Trierovou autoterapiou. Práve režisér je Jackom a diváci sú jeho obeťami, ktoré svojím prístupom mučí, týra a vraždí. Na prvý pohľad ide o veľmi silnú a pútavú metaforu a autorskú obhajobu. Tá sa však nakoniec rozpadá na nesúrodé fragmenty a topí sa v plejáde nedotiahnutých motívov a vo svojej vlastnej komplikovanosti. No v prvom rade režisér myšlienku danej metafory zabíja egom. Napriek tomu, že Trier je bezpochyby výnimočný autorský filmár a prefíkaný lišiak, je tiež egomaniak a snob snažiaci sa za každú cenu čo najviac predvádzať a myslí si, že mu to vždy prejde. Tentoraz sa však prerátal.

Dánsky režisér vo svojom najnovšom filme skúša hranice akceptovateľnosti a znesiteľnosti viac, než kedykoľvek predtým. V jeho predchádzajúcich dielach mali explicitný sex, násilie či tvrdé, surové šokujúce momenty svoj význam, posúvali dej vpred a vyvolávali silné emócie. Pri Jackovi však ide o samoúčelnú a silenú výstrednosť vyvolávajúcu akurát tak chlad a apatiu. Divák sa vo filme nemá s kým stotožniť, keďže Jack je vlastne dokonalý antihrdina bez štipky ambivalencie a sympatie si získa najskôr len u niekoho podobného. Keďže ide o nebezpečného, chladnokrvného, vnútri prázdneho psychopata, sériového vraha, nie je to žiadna výhra.

S výnimkou Vergea (Bruno Ganz), Jackovho sprievodcu v pekle, ostatné postavy diváka iritujú a správajú sa ako bábky bez štipky rozumu. Chýba komplexnosť a dôslednejšia psychologizácia. Trier je síce miestami zaujímavý v jednotlivých fragmentoch, podáva silné myšlienky a tézy, buduje skutočne zapamätateľné momenty, no pri dvaapolhodinovej minutáži pár krátkych sekvencií jednoducho nestačí. Taktiež nestačí ani množstvo odkazov na popkultúru, literatúru či výtvarné umenie, vďaka ktorým si však určite získa nemálo rovnako snobských filmových kritikov.

Diváci na dvoch barikádach

Jack stavia dom je filozofickou polemikou nad umením, jeho hranicami, no bohužiaľ úmornou, nudnou a neuspokojivou. Scenáristicky aj dramaturgicky je film maximálne rozbitý, dialógy fungujú len miestami, prevahu majú pseudointelektuálne rečičky imitujúce hĺbku, alebo zase trápne „kecy“. V skratke ide len o akýsi výkrik do tmy so slovami: Všimnite si ma, som ešte stále tu.

Trier je ako malé dieťa, ktoré je schopné vypichnúť druhému dieťaťu oko iba preto, aby na seba upútalo všetku pozornosť. A hádam prvýkrát vo svojej kariére výrazne ako režisér zlyháva. Tentoraz už nedokázal navodiť tiesnivý pocit strachu a znepokojenia ako v Antikristovi (2009), nedokázal sa dostať do vnútra postavy tak hlboko a dôveryhodne ako v Nymfomanke (2013) a nevytvoril takú silnú katarziu a pevný scenáristický konštrukt ako v drámach Dogville (2003) či Prelomiť vlny (1996). Kontroverznému Dánovi sa však opäť predsa len podarilo priniesť na plátno niečo špecifické a neobyčajné, čo vyvolá búrlivú diskusiu a rozdelí divákov na dve barikády.