„Donen vynašiel nové formy, vyvinul schémy a štýly, otvoril nové aleje, našiel nové riešenia a odhalil dovtedy nepoznané možnosti. Sústavne experimentoval s hranicami skĺbenia vízie a rozprávania, pomáhal (pre)písať jazyk, ktorý používali komédie a muzikály,“ napísal v roku 2004 riaditeľ benátskeho festivalu Marco Müller o Donenovi, keď získal Zlatého leva za celoživotné dielo. „V jeho filmoch, či už sa nakrúcali v štúdiu, alebo v reáli, je priestor vždy tým imaginárnym miestom na pľaci: herec môže znenazdajky začať tancovať na ceste v daždi alebo zostať v izbe a tancovať na všetkých (naozaj všetkých) stenách. Neexistuje prestávka medzi dejom a hudobnými číslami, ktoré sa samy stali dôležitými pasážami naratívu,“ dodal.
Dôležitú úlohu v Donenovom živote zohral tanečník a choreograf Gene Kelly. Keď mal Donen 16 rokov, odišiel do New Yorku a začal sa tu živiť ako tanečník. Tu sa stretol s Kellym. Po príchode do Hollywoodu tancoval Donen v muzikáloch a Kelly ho prizval, aby vypomáhal pri choreografii muzikálu Dievča mesiaca (1943) v hlavných úlohách s Kellym a Ritou Hayworthovou.
Režijne debutovali spoločne muzikálom V meste (1949), opäť s Kellym a Frankom Sinatrom v hlavných úlohách, a potom prišiel ich najväčší úspech – Spievanie v daždi (1952), v ktorom si s Kellym zahrali Debbie Reynoldsová a Donald O'Connor. Príbeh o tom, aké ťažkosti priniesol filmárom nástup zvuku s mnohými ikonickými scénami sa neskôr stal inšpiráciou mnohým tvorcom. V čase vzniku však nikto nepredpokladal, že keď Americký filmový inštitút bude zostavovať rebríček najlepších muzikálov všetkých čias, Spievanie v daždi obsadí prvé miesto. V 25-miestnom rebríčku uspeli aj ďalšie dva Donenove filmy. Spomínaný muzikál V meste dostal miesto 19, priečku 21 obsadil muzikál Sedem neviest pre sedem bratov (1954), ktorý nakrútil už bez Kellyho.
„Nemyslím si, že by Spievanie v daždi považoval za najlepší film, aký nakrútil. Skôr to bola Usmievavá tvár s Fredom Astairom a Audrey Hepburnovou, s ktorou spravil niekoľko filmov a boli naozaj blízkymi priateľmi,“ povedala pred niekoľkými rokmi Donenova sestra Carla Davisová v rozhovore pre portál Wach.com. Aj podľa Donenových spomienok Spievanie v daždi najskôr nebolo prijaté s nejakými fanfárami a malo priemerné kritiky. „Prví, kto tlieskali Spievaniu v daždi boli chlapíci novej vlny ako François Truffaut, Claude Chabrol a Jean-Luc Godard,“ povedal Donen v rozhovore v roku 1999, ktorý cituje portál Filmtalk.org.
Okrem do Paríža situovanej Usmievavej tváre (1957), kde hrá Astaire fotografa a Hepburnová predavačku v kníhkupectve, z ktorej spravia modelku, nakrútil Donen s Hepburnovou, Carym Grantom a Walterom Matthauom aj mysterióznu komédiu Šaráda (1963) a herečka účinkovala aj v jeho roadmovie Dvaja na ceste (1967) po boku nedávno zosnulého Alberta Finneyho. Rexa Harrisona a Richarda Burtona obsadil do gay komédie Schodisko (1969), hlavné úlohy v romantickej komédii Indiskrétny príbeh (1958) zveril Carymu Grantovi a Ingrid Bergmanovej, Gregory Peck a Sophia Lorenová zase žiaria v jeho trileri Arabeska (1966) a v roku 1974 nakrútil adaptáciu Malého princa. V 60. rokoch žil v Londýne a nakrúcal aj v Európe.
„Ak by sa dali spísať pravidlá, ktoré by sa stačilo naučiť, potom by každý mohol nakrútiť dobrý film. Problém je, že to nikdy nie je rovnaké a vždy ste nútení robiť rozhodnutia a voľby, ktoré ste predtým robiť nemuseli. To je problém s nakrúcaním filmov a problém robenia umenia všeobecne a možno aj problém robenia čohokoľvek,“ hovoril Donen. „Musíte byť schopný reagovať na realitu a možnosti, ktoré máte. Musíte byť informovaný a inteligtentný, ale tiež sa nemôžete báť vydať na cestu, ktorá je neočakávaná. Musíte veriť vo vašu vlastnú vnímavosť,“ povedal v rozhovore na stránke cechu amerických režisérov.
