Táňa Radeva: Nechcem stratiť vlastnú tvár

Na ušiach sa jej hompáľajú veľké gýčové náušnice. Váhy spravodlivosti vo filme nefungujú, ale divák má z filmu dobrý pocit snahy o férovosť.

Foto: Ľuboš Pilc

Táňa Radeva Herečka Táňa Radeva.

Postavou sudkyne vo filme Ostrým nožom ste prekvapili: Aj ona je síce skorumpovaná, ale zároveň cíti tlak. Aj ona s niečím bojuje. Nie je to čierno-biela postava. Vďaka čomu sa vám tak vydarila?

Veď som herečka! A potom – robila som s výborným mladým kolektívom.

Poznali ste sa s režisérom Teodorom Kuhnom už predtým? Vedeli ste, do čoho idete?

To herec nikdy nevie. Teodor Kuhn mi zavolal a povedal, že videl niekoľko vecí, ktoré som robila so študentmi VŠMU. Vraj nechce na tú úlohu nikoho iného. Bola som vtedy dosť vyčerpaná z nakrúcania seriálu Detektív Dušo. V tom čase sa mi ozvali aj z tímu, ktorý nakrúcal Svěrákov film Po strništi bos, čo som tiež odmietla, hoci to mali byť len dva filmovacie dni. Dala som si predsavzatie, že nebudem celé leto pracovať, a do toho mi znova zavolal režisér Kuhn. Nedal sa odradiť a opakoval, že si inú herečku v tej úlohe nevie predstaviť. Radila som mu kolegyne, dobré herečky – niektoré aj vo filme hrajú, a myslela som si, že som sa ho zbavila. No po mesiaci mi zavolal znova. Už som nebola taká unavená, a tak som súhlasila. Však to ani nebola veľká postava.

Neprekáža vám hrať menšie postavy?

Musím sa priznať, že mám radšej menšie postavy. Všetko závisí od scenára, od režiséra, od strihu, od svetla, od mnohých vecí. Je to film, a ja som len malá čiastočka, ktorú do celkovej mozaiky šupnú. Ak sa vydarí niečo mimoriadne, je to zásluha všetkých zúčastnených.

Neoľutovali ste teda, že ste prijali rolu sudkyne? Vedeli ste od začiatku, ako ju budete hrať?

Zaujímavé je, že pôvodne sa mal film končiť inakšie. Aj sme tú verziu nakrútili s kaskadérkou. V poslednej scéne prišiel otec zavraždeného študenta Dávida za sudkyňou, chytil ju za vlasy a hodil ju zo schodov. Podľa mňa je veľmi dobre, že to zmenili. Som rada, že surová scéna vypadla. Film by vyznel celkom inak. Takto totiž ani jedna postava nebola čierno-biela. Aj na sudkyni bolo vidno, že je vydieraná, že má strach, že je tiež súčasťou systému, kde je každý niekomu zaviazaný. Rodina, práca, vzťahy – všetko je niečím podmienené…

Sudkyňa nosí výstredné oblečenie, ktoré ju dotvára. Aj ste si niečo z oblečenia či nápadnej bižutérie sama vybrali?

Keby ste vedeli, čo všetko som si na sebe vyskúšala! Hádam som bola viac na kostýmových skúškach než na samotnom filmovaní. Nikdy som nehrala rolu v takýchto kostýmoch! Boli to chanelovské strihy, niečo zasa vyzeralo ako župany od Gaultiera. Napokon som mala oblečené niečo medzi týmito dvoma extrémami, ale vyznelo to výborne.

Takže ste sa sama sebe vo filme páčili?

Keď som film videla hotový, bola som hrdá, že som v ňom účinkovala. Je tam napríklad aj vynikajúca kamera Denisy Buranovej. Išla s dejom a pomáhala dielu. Nešlo jej len o pekné obrázky, myslela na celok. Kameramani zväčša túžia len po tom, aby sa hovorilo, že vo filme boli geniálne zábery, a nezáleží im na tom, že niekedy s dejom nemajú nič spoločné. Vo filme Ostrým nožom boli aj geniálne zábery, aj s dejom súviseli. Kameramanka bola veľmi skromná. Už keď s takými ľuďmi robíte, cítite, že je to niečo iné. Páčila sa mi aj hudba Jany Kirschnerovej. Muzika, zvuky, ticho… To všetko bolo v súlade.

Poznali ste právnické prostredie alebo ste sa s niekým o profesii sudkyne radili?

Zatelefonovala som môjmu kamarátovi, sudcovi z Trebišova, lebo sa vyskytli situácie, v ktorých som si nebola istá. On mi niečo poradil, a hoci sme mali aj filmových poradcov, zaujímalo ma rozprávať sa s ním o právnickom prostredí.

Keby ste sa nestali herečkou, boli by ste vraj lekárka. Nepáčilo by sa vám aj v koži sudkyne?

Nie, lebo sa mi zdá, že paragraf je príliš pokrútený. Ja by som to nemohla robiť, nemám na to povahu.

Je ťažké byť nezávislá? Viete byť nezávislá?

Ťažká otázka. Nedá sa jednoznačne odpovedať. Všetci sme od niečoho závislí. Snažím sa však, aby som nestratila vlastnú tvár, aby som sa mohla pozrieť do zrkadla…

Herci sú závislí od toho, či im niekto dá prácu. Ako si môžete zachovať dôstojnosť? Niektoré zmluvy sú vraj pre hercov veľmi nevýhodné.

Každý herec sa snaží stvárniť rolu najlepšie, ako vie. To je základ. Uvedomuje si však, že sám nič neznamená, že nie je najväčší frajer na svete, že je veľmi závislý, že bez ostatných nič neznamená. To však neznamená stratu dôstojnosti. No a pokiaľ ide o zmluvy… Niektorí špičkoví herci majú už svojich agentov či právnikov, ale je ich len zopár. My pešiaci zmluvu podpíšeme, pokiaľ chceme tú prácu robiť. Ak sa mi však nepáči scenár alebo rola, prípadne sa mi nezdala zmysluplná minulá spolupráca s tým, kto ma oslovil, tak projekt nerobím. Inak však podpíšem, a ako hovorí moja kamarátka Miladka Rajzíková – len tú ľadvinu im nedarujem.

Foto: JOJ

Táňa Radeva, Jozef vajda Herečka Táňa Radeva v seriáli Prázdniny s Jozefom Vajdom.

Vo filme Ostrým nožom dominuje príbeh Dávidových rodičov. Diváci asi predpokladajú, že vy budete hrať Dávidovu mamu, ale napokon sú príjemne prekvapení, že vás vidia v nezvyčajnej úlohe. Keby ste hrali mamu, stotožnili by ste sa s tým, ako sa vyvíjal vzťah Dávidových rodičov po smrti syna?

Keď som čítala scenár, mala som pocit, že to bude skôr životopisný film o reálnom Danielovi Tupom (jeho príbeh tvorcov inšpiroval – pozn. red.) a bola som veľmi rada, že ide viac o psychologický film. Pre mňa je to práve film o tom, čo urobí s rodičmi strata dieťaťa. Často sa rozídu alebo ich nešťastie stmelí a pomáhajú si navzájom. Vo filme je to veľmi jemne spracované, a práve preto som rada, že vypadla tá scéna zhodenia sudkyne zo schodov, čo by film zanieslo úplne inam. Klobúk dolu, že to takto spracovali.

Vo filme sa zaskvel aj Roman Luknár, váš spoluhráč. Pomohol vám k formovaniu negatívnej postavy?

Bol výborný! Samozrejme. Režisér veľmi dobre film obsadil. Páčil sa mi aj Miroslav Krobot, aj malá Dávidova sestra. To dievčatko bolo úžasné, vtipné, podalo vynikajúci herecký výkon. Všetci hrali výborne. Boli sme dobre vedení. A geniálni boli aj tí štyria mafiáni, ktorí stáli pred súdom, ale neboli napokon odsúdení. Sú to reperi. Keď som ich po prvý raz uvidela, vyhŕkla som: Ježišmária, kto sú títo chlapci?! Boli však veľmi príjemní.

Priestory súdu pôsobili priam strašidelne. Kde to vlastne bolo?

Nakrúcalo sa v aule Univerzity Komenského, v budove televízie RTVS a v rozhlasovej pyramíde.

Pamätali ste si prípad študenta Daniela Tupého? Vedeli ste, ako vyšetrovanie v skutočnosti dopadlo?

Myslím, že dopadlo tak ako vo filme. Nikomu z obvinených sa nič nestalo. Ja som si ten prípad pamätala, a preto som bola rada, že film je len na motívy skutočného prípadu, že nemá hurá efekt, žiadny jednoznačný záver. Každý z nás má svoje kladné aj záporné stránky a tak je to aj vo filme. Takýto film mohol vzniknúť aj za socializmu, aj v demokracii. Veľký rozdiel v tom nevidím. Myslím si, že ako sme sa báli hovoriť vtedy, tak sa bojíme aj teraz. Už som to povedala aj mojim kolegom, ktorí také tvrdenia veľmi neradi počúvajú, ale nemôžem si pomôcť. Mne sa nepáči, že všetci začínajú rovnako rozmýšľať. Zvažujú, či si môžu dovoliť niečo povedať, lebo ten a ten má iný názor. A hrozí, že ak človek prizná svoj názor, môžu ho aj vykopnúť. Z nejakého prostredia, z práce a podobne… Zasa ide len o strach. Každý má obrovskú neistotu. A tak by demokracia nemala vyzerať. O tom som presvedčená, ale nebudem niečo vykrikovať. Začínam poctivo, od seba.

Tribúnom ľudu by ste teda nechceli byť?

Už nie. Dosť rýchlo som pochopila, že všetko sa môže veľmi jednoducho obrátiť proti vám. Ľudia veľmi ľahko menia kabáty, názory, a keď sa situácia otočí, tak ukážu na vás prstom. Muselo by ísť o niečo mimoriadne a veľmi jednoznačné. Teraz však nepôjdem na tribúny, lebo mnohí ani nevedia, za čo vlastne bojujú. Podľa mňa stačí žiť podľa Desatora. A všetko už bolo vyjadrené vo filme Otakara Vávru Kladivo na čarodejnice z roku 1969. Tam je všetko – čo sa dialo pred tisícročiami a čo sa deje aj teraz.

Čo dnes človek môže urobiť pre spravodlivosť?

Nič, len sám sa musí snažiť, aby neubližoval druhým, svojim blízkym, kolegom, susedom, zvieratám. A potom je tu Desatoro. Nič viac, nič menej. To by bolo najlepšie. Nie som náboženská fanatička, ale to je tisícročná skúsenosť, ako žiť mravne a slušne.

Vy ste sa venovali aj pedagogickej práci. Kto má viac možností pôsobiť na ľudí? Učiteľka alebo herečka?

Učila som dvadsaťdva rokov a postupne som dospela k tomu, že hlavne chcem šíriť ľudskosť. Herci aj pedagógovia majú šťastie, že pracujú s človekom a hovoria o človeku. Ide o to, ako sa mladí ľudia budú dívať na svet, a s tým zreteľom som sa snažila ako učiteľka pôsobiť. A oni to prenášajú ďalej. Mala som šikovných žiakov, sme stále v kontakte. Práve mi volala Viki Matušovová, víťazka súťaže Elán je Elán. Skúša teraz na Novej scéne, inak je v Brne. Iná žiačka žije v Londýne, ďalšia v Prahe. To sú ľudia, ktorí aj učia a šíria aj mnou uznávané hodnoty a myšlienky.

Foto: Ľuboš Pilc

Herečka Táňa Radeva Herečka Táňa Radeva.

Vlani ste hrali manželku Alexandra Dubčeka vo filme o tomto politikovi. Čo o ňom mladí ľudia vedia?

Mladí nevedia ani to, kto bola Hana Meličková, Ctibor Filčík a ďalší umelci. Myslím si, že každým rokom je to horšie a horšie. Ako učiteľka som si všimla, že po nás chceli z ministerstva stále viac byrokracie. Ako keby vedome chceli zničiť generáciu. Aby nedajbože nerozmýšľala! Vrchnosť potrebuje ľudí, s ktorými by mohla manipulovať. Do škôl chodia z ministerstva školstva kontroly a zahlcujú učiteľov prácou, pre ktorú tí potom nemajú čas na učenie. A s nevzdelanými ľuďmi sa ľahko narába. Uveria všetko, prijmú jediné tvrdenie, lebo si neprečítajú nič iné. A to jediné tvrdenie sa na nich bude valiť zovšadiaľ. Snažila som sa, aby deti boli čo najvzdelanejšie, aby mali rozhľad, aby mohli čeliť tej manipulácii. Nebola som veľmi obľúbená, lebo som dosť protestovala proti byrokracii.

A u študentov ste boli obľúbená či nie?

Ako som už spomenula, s mnohými mám veľmi dobrý vzťah. Napríklad s Lujzičkou Garajovou-Schramekovou, ktorej sa teraz darí. Potom Paľko Plevčík, Ňusi Bárta, Heňa Jančišinová, Jana Kolesárová, Braňo Deák, Zuzka Čapková. Moji študenti sa však viac zameriavajú na rodinu než na umenie, na ktoré je aj málo príležitostí.

Vráťme sa ešte k filmu o Dubčekovi. Ako sa vám hrala pani Dubčeková? Mali ste o nej nejaké znalosti?

Nikto mi o nej nevedel nič povedať. Nevedeli mi dať ani jedinú jej fotografiu. Aspoň mi ukážte, ako vyzerala, prosila som, ale napokon som cez internet zohnala jedinú fotku. Bola to veľmi nenápadná pani. Zaujímalo by ma, čo by mi povedali synovia pána Dubčeka, ale nehovorila som s nimi. Jeden starý pán, ktorý s rodinou Dubčekovcov udržiaval vzťah, mi po premiére filmu povedal: A vy ste ju poznali? Slzy mal v očiach… Hrala som intuitívne. Možno som sa mala nakontaktovať na rodinu, ale ani neviem vysvetliť, čo mi v tom bránilo. Ale bola to pre mňa pocta.

Aká bola podľa vašej intuície pani Dubčeková?

Je to pani, ktorá celý život podporovala manžela, ale držala sa v úzadí. Hovorí sa, že za každým úspešným mužom hľadajte jeho ženu. Bola to láskyplná manželka a mama. Nemala vo filme veľkú plochu, aby som mohla ukázať viacej. Hovorí sa, že keď hráte kladnú postavu, musíte hľadať zápory, a keď hráte pozitívnu postavu, opačne. U sudkyne vo filme Ostrým nožom to tiež nebola veľká parketa, ale ona – dúfam, že to tam cítiť a v istej chvíli aj vidieť – je tiež vydieraná. Každého môžu zastrašiť. Ale každý je podľa mňa natoľko vydierateľný, nakoľko dovolí, aby ho vydierali. Ale ak sa vzbúrite, asi nesmiete od života čakať veľké úspechy. Nebudete ani veľmi slávny, ani veľmi bohatý. Musíte si vybrať. Ja osobne som si vybrala.

Čo čakáte od života?

Mám práve veľkú radosť. Máme päťapolmesačnú vnučku. Partner mojej dcéry je Mexičan. Žijú v Prahe, lebo dcéra ešte študuje, a moja vnučka sa volá Vegas Alvarez Radeva. Nechceli mi najprv povedať jej krstné meno. Mala byť Valentína, Amálka a medzi rôznymi zvažovanými menami bolo aj Vegas. Dva dni mi nepovedali, že sa rozhodli pre meno Vegas, ale ja som to už tušila. Vždy som si musela pripomenúť americké mesto Las Vegas, aby som si spomenula, ako sa moje vnúčatko volá. Ale ono to meno Vegas vraj znamená rozkvitnutá lúka, čiže takto to jej rodičia romanticky mysleli. On je Alvarez a k tomu sa to hodí. Partner dcéry je veľmi milý, vyštudoval v Mexiku, je kameraman a fotograf. Má meter deväťdesiatpäť. A moja vnučka je dieťa gigant. Dcéra je bakalárka kostýmu a scénografie z VŠMU, bola pol roka v Londýne a zistila, že vo svete je všetko inak ako u nás, a tak sa dala na filmárskej kurzy na FAMU. Zatiaľ sú v Čechách.

Najnovšie vás v televízii vidno aj v tretej sérii Prázdnin. Na čom ešte pracujete?

V Prázdninách mám jeden obraz – hrám mamu herca Tomáša Matonohu. Nakrúcala som nočnú scénu s pánom Bartoškom v novom pripravovanom filme (názov?). Sú to krátke výstupy, ale s Bartoškom filmovať je česť.

Foto: Šimon Lupták

Táňa Radeva Herečka Táňa Radeva vo filme Ostrým nožom.

V seriáli sa vo väčšej úlohe neobjavíte?

Môj prvý seriál bol Medzi nami, potom bola Ordinácia v ružovej záhrade, Búrlivé víno. Na seriáloch som pracovala desať rokov, všetci sa cez sviatky a prázdniny bavili, a ja som sa učila texty, lebo mi to nejde tak ľahko. Už chcem mať pokoj, veď už som na dôchodku.

Aj tak máte veľa práce, v GUnaGU účinkujete vo dvoch predstaveniach – ako sa vám hrá v alternatívnom divadle?

Výborne. V hre Muži sa minuli stvárňujem štyroch mužov, a to už tretiu sezónu. Vždy je vypredané. Ďalšie predstavenie je Vodka a chróm. Troška sa to vymyká z poetiky tohto divadla, ale všetko sú to texty Viliama Klimáčka. V hre Muži sa minuli mali hrať pôvodne štyria muži a tri ženy, ale režisérka Soňa Ferancová to vymenila: mužov hrá jedna žena a ženy hrajú chlapi. A tých štyroch mužov hrám ja!