Vnútorný nepokoj
Zdá sa mi, že nie som sama. Podobnými slovami prekvapí mladá Veronika svojho otca. Prečo to vlastne hovorí? A prečo to hovorí tomu, kto si je istý, že má so svojou dcérou blízky vzťah. Azda to tak ona necíti? Presne v tom bol Kieślowski majstrom – postavu niečím náhodným/osudovým zasiahol a potom sa pustil do skúmania toho, čo prežíva. Často na to ani nepotreboval veľa slov, zameral sa skôr na atmosféru postavenú z obrazov a hudby. Alebo si vystačil s pohľadmi, ktoré sa ničoho konkrétneho nezachytávali, len odrážali, že v tom človeku sa čosi deje. Niečo, s čím si nevie dať rady a nevie sa toho zbaviť.
V prípade Dvojakého života Veroniky sa takéto pohľady spájajú s herečkou Irene Jacobovou, ktorá tu stvárnila dvojúlohu. Poľku Veroniku a Francúzku Véronique. Nepoznajú sa, ale keď jedna z nich zomrie, druhá pocíti nevysvetliteľnú úzkosť. Akoby niekoho blízkeho stratila. Jej každodennosť vypĺňa neistota a hľadanie, až naďabí na muža, ktorý ju začne viesť rôznymi indíciami.
Pridávajú sa k tým pôvodným, tajomnejším znameniam, ktoré súvisia s otázkami: Som sám? Je môj život iba v mojich rukách?
Kieślowski priznal, že práca na tomto film nebola jednoduchá, pretože sa zaoberal vecami, ktoré sa nedajú pomenovať. Ak sa pomenujú, vyznejú banálne a hlúpo. Na scenári Dvojakého života Veroniky (1991) spolupracoval s Krzysztofom Piesiewiczom, s ktorým písal aj Dekalóg či Tri farby. Režisér vraj zvykol žartovať, že obaja prišli od dokumentov – on od filmových, pretože v 60. a 70. rokoch minulého storočia nakrúcal najmä dokumentárne snímky, a Piesiewicz od súdnych spisov, lebo bol vyštudovaným právnikom. Piesiewiczove skúsenosti z advokátskej praxe sa isto zišli pri ich spoločnom vytváraní filmov, ktoré sa zaoberajú zložitými morálnymi otázkami.
Nevedieť, pýtať sa
„Kieślowski ma učil remeslu a naučil ma aj to, že keď sa dá niečo vyrozprávať skromnejším spôsobom, treba to tak urobiť. Presadzoval, aby sa veľa nehovorilo. Že je lepšie, keď sa kladú otázky, keď sa dialóg neuzatvára a zostávajú otvorené ďalšie možnosti,“ zaspomínal si pred rokmi pre Pravdu Krzysztof Piesiewicz. Vysvetľoval vtedy, že ich filmy výraznejšie rezonovali v zahraničí ako v Poľsku. Napríklad Dekalóg, ktorý tvorí desať snímok a autori ním reagujú na Desatoro božích prikázaní, vyhlásili v izraelskej televízii za umeleckú udalosť roka. „Pričom treba mať na mysli, čo môže Desatoro znamenať pre židovskú obec,“ dodal Piesiewicz s tým, že všetko záleží na tom, ako je dialóg s divákmi vedený. „Na tom, aký tón sa zvolí, na spôsobe argumentácie a zavrhnutí možnosti súdiť. Akýkoľvek akcent ničí formu rozhovoru. Kieślowski vždy hovoril, že tu nie je na to, aby vedel, ale aby nevedel,“ uzavrel spoluscenárista Dvojakého života Veroniky.
Keď sa v 90. rokoch premietala v slovenských filmových kluboch „farebná“ trilógia Modrá, Biela, Červená, bývali plné a prevažovali študenti. Dvojaký život Veroniky môže mladých osloviť tým, ako kombinuje momenty detského očarenia drobnosťami (svetlom či dažďom) s vnútorným napätím zneisteného a hľadajúceho človeka. Pozrieť si tento film s odstupom rokov a pozorovať pritom aj samého seba môže byť zaujímavé.
