Makaj na sebe, bude dobre
Observáciou každodennej reality mladého slovenského páru – ktorý je pevne presvedčený o tom, že vývoj ich dieťaťa možno tvrdou drinou usmerniť k dosahovaniu výkonov od útleho veku – odkrýva neresti súčasného kapitalistického hrdinu. Tým sa má stať v budúcnosti Miško. Jeho cestu za úspechom sledujeme vo filme od necelých štyroch do piatich rokov.
Kamevédou, ktorú odhodlaní rodičia Hanuliakovci, často na úkor vlastného pohodlia, striktne dodržiavajú a zodpovedne uplatňujú pri Miškovom fyzickom a intelektuálnom rozvoji, chcú docieliť, aby sa z ich syna stal plnohodnotný a úspešný člen spoločnosti. Teda lepší ako jeho konkurencia. A ak sa výcvik podarí, tak aj vrcholový športovec, ktorý vlastnou drinou eliminuje životné prehry.
Hníková pozoruje v tichosti, jej vyjadrovacie prostriedky sú minimalistické, chladná kamera si drží statický odstup. Jej vnímanie reality je aj napriek snahe o zachovanie objektivity veľmi zrozumiteľné, no divákovi ponecháva priestor na vlastný kritický úsudok. Reflektuje intímny rodinný priestor s alternatívnymi pravidlami, ďaleko za rámcom toho, na čo je väčšina divákov zvyknutá.
Najvypuklejším problémom sú hodnoty mikrosveta Hanuliakovcov. Apelujúc na úspech a každodenné prekonávanie limitov – vlastných i Miškových – zabúdajú na to najzásadnejšie: otvárať sa svetu a byť v ňom pre druhého. Vo vedomí chlapca, ktorý je odmeňovaný za dosahovanie vlastných úspechov v podobe kamevédskych hviezdičiek, niet miesta pre porozumenie slabším, neúspešným či vylúčeným. Viď scéna, kde matka synovi vysvetľuje, prečo sa niekto ocitne na ulici bez domova. Jednoducho sa málo snažil, nepracoval na sebe. Podľa ich úsudku je každý strojcom svojho šťastia, snažia sa preto to Miškovo držať pevne v rukách podľa overeného návodu.
Tvoje šťastie je aj moje
Tém, ktoré odkrytá realita presahujúca rodinný úzus zhmotňuje, je viac než dosť. Jednou je manipulácia rodičov s milovaným a milujúcim dieťaťom a projektovanie si vlastných túžob pri formovaní krehkej detskej osobnosti.
Chlapec podlieha striktnému zoznamu úloh, dosahovaniu cieľov, čomu ustupuje jeho sloboda. Program každej minúty jeho života je skrátka daný. Prekonávanie prekážok môže vnímať ako hru, ale aj nemusí, závisí od toho totiž šťastie jeho najbližších. Miško na radosť mamičky, ocina a tak zákonite i seba horúčkovito poskytuje kolektívnu satisfakciu. Ich vzťahy sú recipročné, otázkou je dokedy.
Po rebríčku kamevédskych úloh našťastie postupuje s najlepšími výsledkami. Pochvaly sa valia od začiatku filmu až do jeho úspešného konca, keď chlapec porazí menej zdatných a vytrénovaných rovesníkov na pretekoch detí vychovávaných podľa rovnakej mantry. Miško nie je vo filme konfrontovaný s okolitým svetom, nevystúpi zo stráženej sterility rodinného mikrokruhu, kde všetkému letargicky pritakávajú aj starí rodičia.
Hníková je voči svojim protagonistom citlivá, uvedomuje si ich krehkosť a zachováva si sterilný odstup. Aj napriek tomu je Každá minúta života spoločensky angažovaným filmom jasne odkazujúcim na krízu hodnôt a zmyslu života. Hanuliakovci sa naučili zatnúť zuby, držia sa plánu a drina sa im vypláca. Sú naplnení úspechom. Takto funguje svet kráľov a víťazov, ktorý si pre seba a svojho syna vybrali. Vyprázdnený svet, kde duchovno a snaha hlbšie porozumieť svetu ustupujú vyšším zámerom. Peniazom, úspechu a moci.
