Málo humoru
Thierry (Jacques Gamblin) je mužom v stredných rokoch, ktorý sa celým svojím bytím upína na to, čo už bolo. S láskou a oddanosťou stále spomína na pekné časy strávené s rodinou, a starostlivo katalogizuje fotografie zachytávajúce ich najkrajšie momenty. Jeho manželka Claire (Pascale Arbillot) toho však už má dosť a rozhodne sa, že sa s ním rozvedie. Manželia sa síce nehádajú a nemajú žiadny zásadný problém, no Claire už má dosť toho, že sa Thierry sústreďuje na to, čo bolo, a prítomnosť ho už vôbec nezaujíma.
Čítajte viac Recenzia: Keď dcéra stretne malú mamu
Thierry sa preto rozhodne podniknúť s celou rodinou dovolenku na to isté miesto, kde boli pred dvadsiatimi rokmi. Claire to odôvodní tým, že chce stráviť s deťmi posledné pekné chvíle pred rozvodom, no v skutočnosti sa týmto pokúsi získať si ju späť. A tak sú s nimi nútené ísť aj ich už dospelé deti. Antoine (Pablo Pauly) je bez práce a zdá sa, akoby nikdy úplne nedospel. Karine (Agnes Hurstel) je, naopak, veľmi zodpovedná, pracuje ako obhajkyňa a jej život je dokonale usporiadaný. Jej priateľ Christophe (Ludovik Day), ktorý sa zo všetkých síl snaží byť skutočnou súčasťou ich rodiny, lezie Thierrymu tak akurát na nervy.
Foto: Celine Nieszawer
Základom humoru v tejto komédii, ako aj vo väčšine ostatných je absentujúca komunikácia. Každá z postáv si ide za svojím bez toho, aby sa nad svojím správaním pozastavila, a práve preto vznikajú mnohé nedorozumenia, ktoré občas vrcholia zábavnými situáciami. Treba však podotknúť, že ich naozaj nie je veľa – na to, že ide o komédiu, sa v nej humoru veľa nenájde, respektíve často triafa vedľa. Oceniť sa dá aspoň to, že sa tvorcovia neznížili k vtipom, ktoré by boli trápne. Na druhej strane však vytvorili „vtip“ zo situácie, keď mal dospelý muž sex s maloletým dievčaťom, ktorého vek mu nebol známy – čo rozhodne nie je téma na žarty.
Komunikácia je základ
Celá zápletka filmu je uspôsobená tak, že by pokojne mohla fungovať aj pred desiatimi rokmi. Úprimné povedané by vtedy zrejme fungovala lepšie ako dnes – neprináša totiž nič nové. Čo sa týka nejakej hĺbky, tvorcovia sa pokúšajú ukázať na jednotlivých postavách, že zostávať v jednom nastavení celý život nie je dobré, že sa treba posunúť ďalej. To neplatí len pre Thierryho, ale aj pre jeho deti. Antoine sa namiesto čakania na zázrak musí konečne postaviť na vlastné nohy a niečo so svojím životom urobiť, a Karine sa zasa musí naučiť trochu uvoľniť a nebáť sa občas narušiť nejaký ten stereotyp.
Hlavné posolstvo filmu je v tom, že komunikácia je základ, a že aj po mnohých rokoch spoločného života môž ľudia zabudnúť, ako sa spolu rozprávať. Myšlienka je to pekná a celá snímka sa nesie v príjemnom oddychovom duchu, ktorý diváka nemučí sileným humorom ani patetickou predstavou o dokonalej rodine. Humoru aj inovácie by síce mohlo byť trochu viac, ale ako súčasť komediálneho žánru ide o celkom dobrý film, pri ktorom si človek môže trochu vydýchnuť.
