V poslednom čase som začula viacero poznámok o tomto filme, ktorý mal premiéru vlani na jeseň. Dovtedy som ho sama nevidela, počula som skôr rozpačité ohlasy, sprevádzané úškrnmi, znamenajúcimi, že to nie je nič pre náročného diváka. Navyše, oficiálna charakteristika uvádzala, že ide o film mysteriózny. To je pre nás doma odstrašujúce, ale dosť divákov má tento žáner v obľube, asi preto film dostal aj túto nálepku. Keď som si ho pozrela, pomyslela som si, že nič mysteriózneho v príbehu nie je, nadprirodzene pôsobí iba príroda, v ktorej sa dej odohráva. Ale možno je mysteriózne posolstvo filmu: všetko je inak!
Trojuholník z močiara
Film vznikol podľa knihy americkej autorky a zoologičky Delie Owensovej Kde raky spievajú, ktorá vyšla aj v slovenčine (v audioverzii ju číta Táňa Pauhofová). Je o osude dievčaťa, ktoré vyrastalo v močaristom kraji Severnej Karolíny. Jej rodina bola rozháraná, večne opitý otec vyštval z domu manželku aj deti. Malá Kya (Daisy Edgar-Jonesová) však zostala a mala asi desať, keď začala v lese bývať už celkom sama. Vychovávala ju príroda, lebo žila v pustatine, okolo samá voda a lesy. Nebola však žiadny Mauglí, bola viac než civilizovaná a mala výtvarný talent. Ľudia si o nej šepkali, že je to divoška a čudáčka, no našli sa chlapci, ktorí sa do močiarov odvážili a zaľúbili sa do nej. Kya totiž vyrástla na pôvabnú a dokonca úspešnú ženu. Obaja mladí muži sa s ňou aj zblížili, no jeden z nich zomrel za záhadných okolností, a to práve v močiaroch, kde bývala.
Kto má na svedomí túto vraždu?
Popri riešení prípadu záhadného úmrtia sa však odvíja širšie rozprávanie o jednom osude, o ľudských charakteroch, o pohnútkach konania, o hrôzach aj kráse života. Film Kde raky spievajú pripomína rodinné ságy, filmy o uplatnení talentu, o spolužití človeka s prírodou, o súdnych procesoch… Hoci je tam veľa liniek, pôsobí decentne, pre niekoho možno až nudne. Napokon sa však ukáže, že je o niečom celkom inom. A tento fígeľ asi diváci – okrem pokojného tempa, pripomínajúceho plavbu lodičkou po vodách močaristého kraja – najviac oceňujú.
Foto: Sony Pictures Entertainment
Osud v klepetách
Divák na film pozerá, pozerá, možno blahosklonne, ale príbeh ho pohltí. No v závere si predsa asi povie na adresu režisérky: Ale, Olivia, toto je už priveľa! Vražda sa v močiaroch odohrala totiž ešte v roku 1969, všetko sa skončilo svadbou a happy endom, lenže, odrazu sa divák ocitne o niekoľko desaťročí ďalej a z protagonistov sú babka a dedko. Stále zaľúbení, stále šťastní. Tak ešte aj toto nám chceli ukázať? To si už mohli odpustiť. Aj my sa povýšenecky usmejeme.
Čítajte viac Stephen King sa vracia do kín. Z jeho nového hororu vás zamrazí
No režisérka nekončí a zrazu má nad divákom navrch: prichádza s nečakanou pointou. Až som zhíkla. Teraz sa už smejeme s uznaním. Pohrala sa s nami, chvalabohu, zvíťazila. To je pre diváka radosť. Od prekvapujúcej pointy sa už totiž často upúšťa. Tvorcovia radšej dajú za úlohu divákom, aby si koniec rozlúštili, domysleli, dotvorili. Môže to byť tak – aby nezlenivel intelekt obecenstva – ale dobre padne občas aj dočkať sa rozlúštenia od tvorcov. Pobaviť sa, ako to autor šikovne vymyslel a dotiahol.
Dobrá pointa je zábavná a ako taká aj rozvíja ducha. Po filme Kde raky spievajú si určite vymeníte pár slov so spoludivákmi a v tom je hlavné čaro tohto filmu o račom speve. Ten je taký vzácny, že ho možno ešte nikto nepočul, ale všetko sa môže stať. Len chytiť osud za pačesy poriadnym klepetom, ako Kya.
