Účinkujete v novom seriáli na RTVS. O čom bude tento seriál a aká je vaša postava v ňom?
Čas nádejí je historický seriál, ktorý sa odohráva medzi rokmi 1914 až 1951 a moja postava sa volá Róza. Je to mladé dievča z rodiny mäsiarov, žije v náročnej dobe a je zaľúbená nie celkom podľa predstáv rodičov. Je to príbeh lásky v ťažkej dobe a situácii.
Princezná aj doktorka, obeť aj manipulátorka. Filmové a televízne postavy populárnej herečky.
Stali ste sa známejšou vďaka televízii, keď ste spolu S hudbou vesmírnou moderovali folklórnu šou Zem spieva. Po šiestich rokoch ste však svoju kapelu opustili. Prečo?
Môj odchod z kapely S hudbou vesmírnou nebolo rozhodnutie z minúty na minútu, vyvíjalo sa postupne, ako sa vyvíja život. Som žena, ktorá verí svojej intuícii a keď niečo cítim, tak za tým prosto potrebujem ísť. Prišlo volanie, kam ma to ďalej ťahá a nasmerovalo ma von z kapely. Dnes sa pozerám na celé obdobie S hudbou ako na niečo neuveriteľné, čo všetko sme zažili, koľko ľudí sa k nám pripojilo a podporovalo nás v tvorbe. Obrovské ďakujem. A zároveň ďakujem aj sebe, že som si dovolila urobiť zmenu a posunúť sa v živote s ľahkosťou. Hudbe som sa neprestala venovať, ale prišli aj herecké projekty, v ktorých môžem viac využiť čas, keď sú deti v škole a v škôlke. A takisto mi to vnieslo do života aj nové témy, ktorým dnes venujem pozornosť.
Zahrali ste si už v dvoch vianočných rozprávkach – Krakonošovo tajomstvo a Johankino tajomstvo. Máte aj vy svoje tajomstvá?
Asi, teda určite áno. Ale premýšľam, čo je vlastne tajomstvo a prečo mi automaticky evokuje slovíčko klamstvo…hmm.. Ja mám asi ešte dosť tajomstiev aj sama pred sebou… To je pre mňa zaujímavá téma, keďže byť pravdivá k sebe a k ostatným je pre mňa v živote kľúčové.
S hudbou vesmírnou ste spievali príjemné pohodové pesničky a potom ste ako herečka účinkovali vo filmových drámach s ťažkými témami ako Pirko a Špina. Pôsobí to, akoby ste boli ženou kontrastov.
Áno, to ste vystihli, to som. Bol to vždy výrazný „presun“ z filmov do kapely. V podstate celé moje detstvo bolo plné kontrastov – smútok a radosť niekedy až v extrémnej intenzite. Kontrasty ma sprevádzajú celý život a práve preto hľadám pokoj a rovnováhu a zaoberám sa tým, ako sa dá s emóciami vedomejšie pracovať a nie len ich prežívať.
Foto: Yan Renelt
V týchto dvoch filmoch je témou násilie a vy ste boli v úlohe obete. Boli ste ešte veľmi mladá a muselo to byť pre vás náročné filmovanie. Ako ste to vtedy zvládli?
Som rada, že porovnávate dve zdanlivo podobné nakrúcania. Rozdiel bol veľký. Film Špina bol príkladom toho, ako sa dá zvládnuť točiť aj ťažkú tému v príjemnej atmosfére. Film Pirko bol v tom pre mňa náročnejší a viackrát som sa ocitla v nepohode. Vtedy bola herecká príležitosť moja priorita a bola som ochotná potlačiť seba a svoje hranice.
V seriáli ste však od filmových obetí prešli k postave vyšetrovateľky či doktorky. Takže ďalší kontrast?
Najprv to vyzeralo, že ma zaškatuľkovali do roly obete, ale posledné dva roky je to inak. Tie ťažké dramatické postavy sa „preriedili“ úlohami v rozprávkach a postavami v ľahších žánroch, ale už sa mi črtá ďalšia filmová „obeť“. Asi ma tak tvorcovia ako herečku vidia, že takéto úlohy dokážem zahrať autenticky, že som v tom možno dobrá. Tak prečo nie?
Foto: RTVS
V jednom rozhovore ste spomenuli, že ako dieťa ste zažili šikanovanie, že sa vám posmievali pre vaše pehy. Dnes sú vašou ozdobou, ale vtedy asi nebolo ľahké „byť iná“. Ovplyvnili takéto zážitky z detstva váš pohľad na život?
Určite áno. Sú to tie základy zo širšieho okolia, ktoré nás formujú, a ktoré v sebe skôr či neskôr riešime, ako strach z výsmechu, strach z neprijatia, z odsúdenia… Všetko sa nám dostáva do podvedomia a v dospelosti nás okolnosti privedú k tomu zaujímať sa, kde majú veci svoj koreň a spracovať si to. Dnes „byť iná“ pre mňa znamená byť sama sebou, bez toho, aby som musela napĺňať očakávania svojho okolia. To je pre mňa najviac, čo môžem byť.
Robíte si takto na prelome rokov v sebe „veľké upratovanie“ ako bilanciu, čo sa vám podarilo a čo možno nie a ako ďalej?
V poslednej dobe sa mi deje veľa zmien, otvára sa veľa tém, takže sa aj častejšie zastavím pri tom, kde som a kam smerujem, Aj tento rozhovor je pre mňa pozastavením, lebo ma privedie k témam, ktoré znova otvárajú určité etapy v mojom živote. Často si s manželom hovoríme, aký je to zázrak, že sa stretnú dvaja ľudia z celkom odlišných rodín a vytvoria si spolu rodinu, majú deti, ktoré ich zrkadlia a obohacujú. Aké je to šťastie, keď sme zdraví, nemáme existenčné problémy a môžeme si užívať život s tým, čo ponúka.
Máte už dve deti, tak ste v rozprávkovom svete doma. Čo im čítavate?
Radi podporujeme domácich autorov, lebo sú šikovní a píšu krásne detské knižky. Na Slovensku žije aj úžasná spisovateľka Irina Zelyk, autorka rozprávok pre deti, zameraných na emócie a o tom sa pri jej knižkách radi spolu bavíme. Deti poznajú aj staršie rozprávky, dedia knižky po nás, prinesú si ich od jednej aj od druhej babky a pri tom aj ja nájdem niečo, čo som ešte v detstve čítala. Knihy máme veľmi radi.
Foto: Kristiána Kóňa
Čím vás vedia deti rozosmiať?
Svojou spontánnosťou a úprimnosťou. Včera sme si hrali na gitare a na bubnoch, Amálka dostala od tatina diktafón na nahrávanie pesničiek a veľmi sa z neho tešila. Tak sme si spievali Rolničky a trojročný syn zrazu do toho robil „cho – cho – cho“, všetci sme sa smiali, lebo ani raz nevynechal a bral to s veľkou vážnosťou. Baví ma, keď sú deti autentické, vtedy vznikajú naozaj vtipné situácie.
Vraveli ste, že hudbu ste neopustili. Takže niečo nové tvoríte?
Tvorím si pre radosť, lebo hudbu mám rada. A ak sa má niečo ukázať, tak sa to časom ukáže. U nás doma vznikajú rôzne a niekedy celkom spontánne veci. Keď dostaneme nápad a máme priestor ho zrealizovať, tak si spolu veľmi radi hráme. Keď nad tým tak premýšľam, tak vlastne vnášam hudbu do rôznych aktivít, ktorým sa aj mimo herectva venujem. V živote mi vzniká aj nová krásna myšlienka, kam a akú hudbu prinášať, ale zatiaľ si ju nechám pre seba.
Vaši bývalí hudobní kolegovia z kapely na vás obdivujú, že ste boli veľmi aktívna, „neskutočná žena“, ktorá vstáva ráno o piatej, aby stihla všetko, čo si na ten deň naplánovala. Teraz to vyzerá, že si viac rozmyslíte, čomu venovať čas a energiu. Už sa tak nenaháňate?
Je to spojené s deťmi, hoci rastú, stále potrebujú pozornosť. Aby som im ju mohla dať, potrebujem upraviť svoje aktivity podľa vzájomných potrieb. Už sa nedá zameriavať sa len na prácu, ani vstávať o piatej ráno a mať toho toľko ako kedysi. Chlapci z kapely pravdivo opísali, ako som to mala pred rokmi, ale dnes je to už celkom inak a prirodzene sa to so mnou mení. Som mama dvoch detí. Popri všetkom si doprajem čas aj sama pre seba, aby som spomalila.
Váš otec sa však rýchlosti nevyhýbal, keď robil kaskadéra. Táto profesia si vyžaduje niektoré vlastnosti. Zdedili ste niečo po ňom?
Áno, odvahu aj trúfalosť púšťať sa aj do ťažkých vecí. To som po ňom zdedila. Inak by som nestála na javisku. Asi najťažšie bolo pre mňa moderovať Zem spieva. Živé vstupy sú niečo špecificky náročné a pre mňa veľmi stresujúce. Ale rodičia ma vždy podporovali v tom, čo ma bavilo, takže dnes viem ísť smerom, ktorý ma aktuálne láka. Mám odvahu do nových rozhodnutí a zmien, aj odvahu púšťať sa toho, čo potrebuje odísť.
Foto: RTVS
V novom seriáli Čas nádejí spolu hráte aj s Matejom Landlom, spoznali ste sa zrejme v Divadle Astorka Korzo '90, kde ste krátko účinkovali. Neláka vás vrátiť sa k divadlu?
Áno, po škole som dostala angažmán do svojho vysnívaného divadla Astorka, kde som sa stretla na jednom javisku aj so svojím profesorom herectva Petrom Šimunom alebo kolegom Matejom Landlom, ktorý mi hrá v novom seriáli otca. Po čase som z divadla odišla kvôli kapele a rodinnej situácii. Amálka mala vtedy dva roky a hudobné ponuky sa tiež nedali skĺbiť s divadelným životom. Divadlo si vyžaduje intenzívne skúšobné obdobie a večerné predstavenia, čo zatiaľ nevidím ako moju cestu, hoci ma láka divadelné prostredie. Teším sa však, že sa mi črtá jeden kratší projekt, nie nastálo, a to môže byť príjemné osvieženie.
