Na hrane
„Diváci nemôžu očakávať autorský dokument typu Hranica. Devínsky masaker sa skôr ponáša na veľmi štylizované snímky, aké vysiela napríklad Channel 4. Esteticky sa dokonca snažíme udržať na hrane poklesnutých žánrov, gýču, bulváru, a to vo forme hraného dokumentu,“ vysvetľuje Jozef Pálenik. Gejza Dezorz film v skratke charakterizuje ako balíček faktov v pestrom balení.
Devínsky masaker vznikol na objednávku produkčnej spoločnosti Furča Film. Dezorz s Pálenikom jeden mesiac písali scenár a dva mesiace ho realizovali. To bol príliš krátky čas na rozsiahle investigatívne pátranie a tvorcovia upozorňujú, že také čosi ani nebolo ich zámerom. „Ťažko sa získavali akékoľvek informácie o Harmanovi, bol to tajomný a osamelý človek. Hovorili sme s rodinou zavraždených aj s ďalšími ľuďmi, ktorí s prípadom súvisia. Držali sme sa faktov, ktoré bolo možné získať, ale film je viac o emóciách. Celá vec sa diala veľmi chaoticky a my sme chceli, aby to vo filme vyznelo,“ povedal Pálenik. „Zhruba jednu tretinu filmu tvoria inscenované pasáže a dve tretiny sa skladajú z archívnych materiálov alebo výpovedí svedkov, príbuzných, predstaviteľov polície a ďalších.“
Jadrom snímky je rekonštrukcia vyčíňania ozbrojeného Ľubomíra Harmana. Režiséri akciu nakrúcali tak, aby to bola divácky najatraktívnejšia časť snímky. Štýlová, dynamická, úderná, ako zo žánrového hraného filmu. „Máme tam ešte jednu vyfabulovanú a štylizovanú situáciu v lese, ktorá má navodiť patričnú atmosféru, ale to je zatiaľ tajomstvo,“ podotkol Dezorz. V inscenovaných pasážach pritom účinkujú neherci a dvaja členovia Divadla bez domova.
Hyenizmus? Zvedavosť
V médiách sa v súvislosti s prípadom v Devínskej Novej Vsi objavila aj kritika zásahu policajných zložiek a Pálenik tvrdí, že sa tým vo filme zaoberajú. Na okolnosti sa tvorcovia pýtali ministra vnútra Daniela Lipšica a čaká ich aj rozhovor s policajným prezidentom Jaroslavom Spišiakom. K vyšetrovaciemu spisu sa nedostali, pracovali so zverejnenými informáciami. Používali aj archívne materiály, medzi ktorými sú exkluzívne zábery z miesta činu. Niektoré sú podľa Dezorza až príliš brutálne, režisér však odmieta prípadné obvinenia z hyenizmu či amorálneho priživovania sa na tragédii. „Chceli sme, aby ľudia videli, aké má takýto čin dôsledky.“ A Pálenik sa odvoláva na prirodzenú ľudskú zvedavosť, ktorá sa týka aj takýchto udalostí.
Tvorcovia Devínskeho masakra zároveň pripomínajú, že film nechceli koncipovať ako svoje stanovisko k prípadu, ako vlastnú interpretáciu príčin a okolností Harmanovho skutku. Také čosi by bolo komplikované aj pre krátkosť času. A zároveň preto, že ľudia, ktorí s prípadom najužšie súviseli, sú mŕtvi, pozostalí sú jednostranní a obyvatelia Devínskej Novej Vsi sa z obavy príliš nechcú vyjadrovať. „Viem si predstaviť, že by sme dva roky precízne zbierali informácie a vznikol by z toho celkom iný film. Pomalý príbeh psychologického charakteru, ktorý by analyzoval dôvody tohto činu. Nemyslím si však, že na Slovensku je dopyt po takomto type filmu a že by spoločnosť prijala našu výpoveď,“ uviedol Dezorz. „My divákom ponúkame informácie a je na nich, aby si utvorili vlastný názor.“
