„Na výstavy vyberám fotografie, cez ktoré chcem, aby si ma ľudia zapamätali. Tie, ktoré mi blízke nie sú, nik neuvidí,“ vtipkuje. Vanovou doménou sú portréty, akty a zátišia. V jeho podaní však ani jeden žáner nenapĺňa zaužívané predstavy. Portréty sú viac autorskou interpretáciou fotografovaného, akty erotikou pulzujúcimi obrazmi a zátišia zachytením atmosféry.
Prvý fotoaparát dostal ako pätnásťročný. Fotografoval mamu aj spolužiakov na maturitné tablo. Tešil sa, keď mu nejaká fotka vyšla, pretože väčšinou sa mu vraj žiadna nepodarila. Keď ho po maturite odviedli na povinnú vojenskú službu, v roku 1967 emigroval. „Pre mladého chalana boli dva roky na vojne ako štvrť života. Nedokázal som si predstaviť, že by som stál niekde v poli so psom,“ spomína. Utečenecký tábor v Ríme bol prestupnou stanicou, odkiaľ viedla cesta do Spojených štátov.
Pred umývaním riadu dal prednosť umývaniu vlasov v kaderníckom salóne. Po dvoch rokoch ho tam objavila redaktorka módneho časopisu, ktorej sa páčilo, ako ju ostrihal. Otázkou, či by nechcel robiť účesy pre fotografov, sa nenechal zaskočiť. „Nevedel som síce, čo to obnáša, ale súhlasil som,“ hovorí. Tak sa dostal k newyorským fotografom ako kaderník, vizážista a asistent „hviezd“, akými boli Horst P. Horst či Glaviano. „Páčila sa mi pozícia fotografa, pretože na neho bol každý dobrý. Na maskéra nie,“ priznáva Robert Vano.
Po štrnástich „učňovských“ rokoch začal pracovať ako samostatný fotograf pre módne časopisy Cosmopolitan, Harpes's Bazzar či Vogue v New Yorku, Miláne i Paríži. Mal to jednoduchšie, ako keby bol len neznámym chlapíkom z ulice. Už ho totiž na scéne módnej fotografie poznali. V roku 1990 sa do Československa vrátil. A keď o štyri roky neskôr zakladali v Prahe časopis Elle a dostal ponuku robiť kreatívneho riaditeľa, povedal áno. Mal štyridsaťpäť, zo sveta si priviezol bohaté skúsenosti, o fotografii a svetle vedel už takmer všetko, mal kontakty, ovládal cudzie jazyky aj všetky finesy, ktoré k svojej práci potreboval.
„Prvých dvadsať rokov by sa mal človek učiť svoju profesiu, druhých dvadsať pracovať a tých posledných dvadsať by mal vystavovať, aby ukázal, čo za celý život urobil,“ sumarizuje Robert Vano. A tak vydáva fotografické knihy a vystavuje. Nepohrdne ani farbou, napokon módna aj reklamná fotka si ju vyžaduje. Vo voľnej tvorbe však uprednostňuje čiernobielu fotografiu, klasický film a jeho najobľúbenejšou technikou je platinotypia.
„Je to jeden z najušľachtilejších a najstarších procesov vytvárania fotografie, ktorý vznikol koncom 19. storočia. Jedinečnosť platinovej fotografie je v tom, že ju už takmer nikto nerobí a všetko na nej je vytvorené výhradne ručne, čo dodáva snímkam umeleckú aj zberateľskú hodnotu,“ vysvetľuje. Výstavou Memories, ktorá bude v Danubiane do 11. marca, nasvecuje Robert Vano meandre svojej tvorivej cesty. A spomína aj v rovnomennej fotografickej publikácii, ktorú vydal Slovart.