„Aby som prekvapil seba aj návštevníkov mojich výstav,“ pokračuje sedemdesiatštyriročný umelec. Aj tých, čo dôvernejšie poznajú tvorbu jednej z najväčších osobností súčasného európskeho i svetového ateliérového skla, prekvapí výstavou Fatamorgána v Danubiane.
Foto: IVAN MAJERSKÝ
Poslov z vesmíru, Nebeské kvety, Bludné balvany, Kozmické signály, Hviezdy či Exoplanéty už na Slovensku predstavil. V priezračnom skle ukrývali magické obrazy hýriace čipkovanými valérmi, ktoré svietili tajomnými odtlačkami, aj kaleidoskopickou hravosťou. Prekvapením je tentoraz už spôsob inštalácie. Sklené plastiky usadil na kmene stromov, ktoré vyrastajú medzi okruhliakmi. „Vinco Polakovič (riaditeľ Danubiany – pozn. red.) povedal, aby som urobil repliku výstavy, ktorú videl v 1996 roku v Ždiari. Vtedy o múzeu súčasného umenia pri Dunaji ešte len sníval. Nechal som mu možnosť dovliecť tatranské kmene a kamene, ale poslal som mu súčasnú tvorbu,“ prezrádza Ján Zoričák. Na prvý pohľad sa zdá, že vizuálnu mágiu vymenil za chladnú geometriu.
Foto: IVAN MAJERSKÝ
„Vrátil som sa k čistej geometrii z konca šesťdesiatych rokov, ktorou som absolvoval Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe a odchádzal do Francúzska. Ale teraz sa mi do nej podarilo dostať svetlo a farbu,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu. Prvý dojem zmizne, len čo začne návštevník plastiky obchádzať. Z každého uhla zmagnezitujú iným zázrakom, meniacim nevzrušujúce pravidelné tvary na najrozmanitejšie scenérie pulzujúce nečakanou krehkosťou a nekonečnou nápaditosťou. „Zázraky a čary sa tam objavia a zmiznú. Aj mňa to už niekedy popletie. Ale prišiel som na to, že ma to poteší a sám sa v ateliéri zasmejem,“ hovorí o objektoch, z ktorých každý rozpráva iný, vždy však úchvatný príbeh.
Do skla zaklína dúhu
„Teraz sa už kúpeš vo svojej sláve, povedal mi kamarát. Ja na to: nemám čas ani sa umyť, nemôžem sa kúpať,“ vtipkuje Ján Zoričák. Vraj bez humoru by vo Francúzsku asi neprežil. Citoval poznámku z výstavy v Eviane, ktorú otváral nedlho po vernisáži v Danubiane. Predstavuje tam objekty zo svojej najnovšej série Spektrocyklus.
„Je o našom večnom čírom svetle, ktoré prizma rozdelí na dúhu. Videl som ju dakedy v potoku v rodnom Ždiari. A sklo mi pomáha ju do mojich objektov dávať,“ vysvetľuje. Okrem najnovších diel návštevníkom predstavuje vyše dvadsať sklenených plastík zo svojho cyklu Exoplanéty. „Na výstavu mi ich požičal jeden zo súkromných zberateľov, ktorý ich má vo svojej zbierke,“ pokračuje. Expozíciu obohatil aj o umelecké diela z vlastnej zbierky, ktorá putuje po svete. „Ide o diela Američanov, Japoncov, Číňanov a vôbec kolegov výtvarníkov z celého sveta, ale aj veľmi zručných sklárov, s ktorými som sa cez desaťročia stretával. Zo Slovenska je tam napríklad Matej Krén,“ vysvetľuje.
Hoci svojimi sochami zo skla prešiel svet krížom-krážom, v poslednom období si už vyberá, do ktorého kúta planéty sa na vlastnú vernisáž vyberie. Jeho originálne plastiky zdobia galérie na všetkých kontinentoch aj zbierky svetových múzeí. Vyniesli mu množstvo medzinárodných ocenení, aj keď ich nečakal.
Obvinenie zo špionáže
„Na začiatku nebolo sklo moja frajerka, len taká macocha. Ale keď sa stalo mojou milenkou, spievam. A sklo mi to ozvenou vracia,“ hovorí. Pôvodne chcel tesať do dreva a sekať do kameňa. Náhoda mu ponúkla sklo. Neoľutoval. V čase pražských štúdií sa zoznámil so študentkou animovaného filmu, preskočila iskra a vzali sa. Po svadbe sa usadili v dedinke Talloires pod Savojskými Alpami na brehu jazera Annecy.
Keď v roku 1970 prišiel do Francúzska, zistil, že sa ocitol na zelenej lúke. Umelecké sklo už v krajine galského kohúta robiť nevedeli. Na žiadosť francúzskeho ministerstva kultúry založil v polovici osemdesiatych rokov v Aix-en-Provence sklársku školu. V San Poteries inicioval založenie prvého francúzskeho múzea skla aj sklárskeho sympózia. Popri tom sa stále venoval voľnej tvorbe, ktorou si podmanil svetovú scénu umeleckého skla. S Arktickým kvetom zašiel až na severný pól, kde ho ako účastník prvej slovenskej výpravy osobne postavil na miesto, kde sa pretínajú všetky zemské poludníky.
„Či som viac Slovák, alebo Francúz? To je zle položená otázka. Nadýchol som sa v Ždiari, takže môžem ostať len domácim pánom,“ vyznáva sa Ján Zoričák. A čo ho v živote najviac ovplyvnilo? „Začiatok, keď ešte v Ždiari nebola elektrina, len petrolejky a lampáše. A potom ťažké prvé kroky v Savojsku, kde ma starosta pred súdom obvinil ako špióna, keďže som občas chodieval do Prahy. Samozrejme, že ma neodsúdili,“ spomína.
Čím viac omylov, tým ľahšia cesta
„Dobrodružstvom je vlastne celý môj život, odkedy som v roku 1959 odišiel z rodnej dediny,“ konštatuje. Aj tvorbu považuje za šesťdesiat rokov trvajúce dobrodružstvo, plné pokusov a náhod. „Omyly si treba zaznamenať a pokúsiť sa časom vyriešiť. Čím je ich viac, tým ľahšia je cesta, ako sa posunúť ďalej a otočiť sa správnym smerom.“ Ak mu niečo nevyjde, nerozhnevá sa. „Veď ako malý som pri prvých krokoch tiež padal na zem, nie?“ pridáva s neodmysliteľným úsmevom.
V ateliéri pracuje aj dvadsať hodín, vraj mu na spánok stačia aj štyri. „Musím dávať pozor na sklárske pece, aby som svoje sklenené sochy nepripiekol. Treba ich podchvíľou kontrolovať, lebo svoje diela pečiem ako babka koláče,“ tvrdí. Niekedy sa mu sklo aj vzoprie, stopy na rukách neraz prezradia, či sa popálil, alebo či musel brúsiť.
„Polostrov, na ktorom je Danubiana, sa bude časom posúvať. Galéria nebude večná. Keďže je na Dunaji, ani priehrada Čunovo nebude večná. Môže to trvať desiatky rokov, možno aj storočia, ale odíde to tak ako moja výstava. Objavila sa v Meulesteen Art Museum ako fatamorgána. Prišiel som tam cez Francúzsko aj celý svet a v septembri odídem,“ vysvetľuje, prečo svoju výstavu nadpísal slovom Fatamorgána. Do mágie skla, v ktorom sa zjavujú a miznú originálne obrazy, možno vstupovať do 8. septembra.
Onedlho sa chystá na návštevu Ždiaru. V polovici deväťdesiatych rokov tam vybudoval galériu. „S otvorenou náručou čakala na návštevníkov, ktorí na svojej ceste objavili to, čo sa nevtieravo skrývalo za jej presklenými dverami. Pre mnohých to bolo viac ako neskutočné, že kdesi tam je možné sa dotknúť sklenej plastiky, ktorá akoby vyrástla z kmeňa stromu a nádherne si na ňom hovie,“ spomína. Po siedmich rokoch svoju činnosť ukončila, ale Ján Zoričák má ďalšie plány. „Možno sa stretnutie zopakuje. Keby to vyšlo, zišli by sme sa v Ždiari pri dreveničke na lavičke,“ prezrádza. A do mesiaca sľubuje otvoriť v Ždiari nový priestor, „aby sme si mohli sadnúť na tú lavičku pri dreveničke“.
