Na "smrť choré“ cenné umelecké diela dokáže vyliečiť a prinavrátiť im život aj pôvodnú krásu. Znamenitá reštaurátorka Dorota Filová, ktorej názory i "liečebné postupy“ predstavuje reprezentatívna publikácia Premeny času.
"Niečo iné je zvládnuť remeslo a iné autorská invencia, fantázia, kreativita. Pochopila som, že pre mňa bude asi najlepšou voľbou reštaurovanie. Je to práca, kde sa môžu uplatniť výtvarné schopnosti, ale nemusí sa nič vymýšľať,“ prezrádza v úvodnom rozhovore. Keďže reštaurátorov bolo začiatkom šesťdesiatych rokov ako šafranu, keďže išlo o relatívne mladú disciplínu, hneď po skončení štúdia nastúpila do reštaurátorských dielní Slovenskej národnej galérie. Odvtedy sa držala zásady – neubližovať pamiatkam, ktoré sa dostali do jej rúk. "Všetko, čo raz odstránite z originálu, môže byť už navždy stratené. Rovnako je neprípustné, aby prílišná ,tvorivosť“ reštaurátora originál presahovala či menila,“ zhrnula v knihe svoje celoživotné skúsenosti.
Odstránenie premalieb, skalpel, rozpúšťadlá, röntgen, ultrafialové svetlo, fotoaparát, dezinfekčné prostriedky, tmel… Aj množstvo ďalších "pomocníkov“ potrebuje reštaurátor pri svojej práci, aby zdokumentoval stav poškodeného umeleckého diela. Potom sa musí rozhodnúť, akou cestou sa vyberie, aby ho oživil. Svojich úloh sa vždy dokázala bravúrne zhostiť. Pred azda najťažším rozhodnutím stála nad renesančným obrazom s premaľbami z 19. storočia. Radila sa s riaditeľom SNG Karolom Vaculíkom aj svojím vysokoškolským pedagógom Karolom Veselým. Riešenie napokon nechali na ňu s odôvodnením, že ona vie o obraze najviac, pretože ho študovala najdlhšie. A hoci ju spolužiak Albín Brunovský prehováral, aby ho nechala tak, považovala za správne ukázať obraz v jeho originálnej podobe.
Srdcovkou Doroty Filovej boli ikony z drevených kostolíkov na východnom Slovensku. Keď videla špinu, spráchnivené drevo či vlhkosťou nadvihnuté maľby a všemožnú skazu, rozhodla sa ich pred hroziacou skazou zachrániť. Za ich reštaurovanie získala v roku 1971 Cenu Cypriána Majerníka. Aj spôsoby ich záchrany – rovnako ako ďalších pamiatok – predstavujú texty opisujúce postup prác, fotografie zasa dokumentujú ich stav pred a po reštaurátorskom zásahu.
"Úplne prvé boli jej školské práce, ktoré mi dala napospas. Dostali sa tak do pozície cudzích grafík alebo tlačí, ktoré som už premaľovával. Nebol to pre ňu šok. V posledných rokov však išlo v prípade jej obrazov o diela múzejného charakteru,“ priznal jej manžel Rudolf Fila, ktorý do jej kópií slávnych majstrov zasahoval vlastným gestom. "Niektoré boli veľmi vydarené. Vyvolávali – povedal by som – až autentický dojem. Nemal som teda pocit, že by sa do nich malo zasahovať,“ vysvetlil v rozhovore pre Pravdu maliar, ktorý bol hviezdou európskej výtvarnej scény. Prvú spoločnú výstavu mali v roku 2005 na Bratislavskom hrade. Znamenité kópie Doroty Filovej aj s premaľbami jej muža predstavuje vizuálne samostaná kapitola.
Nechýbajú ani budhovské postavy z obrazu – thangky, s ktorými sa podľa Tibetskej knihy mŕtvych stretáva mŕtvy v medzistave medzi zrodeniami. Reprezentatívnu publikáciu uzatvára výber z rodinných fotografií, biografia a zoznam výstav. Premeny času sú dobrodružnou výpravou do málo známeho sveta.
