Foto: Lila Rose / Kunsthalle
Veľmi dobre vieme, alebo by sme mali vedieť, že nekonečný ekonomický rast nie je možný, a predsa táto dogma dlhé desiatky rokov predurčuje naše rozmýšľanie a kvalitu života. Kunsthalle Bratislava, ktorá sa v pondelok opäť otvorila verejnosti, ponúka návštevníkom pretrvávajúcu výstavu Moc bezmocných (kurátorka Lenka Kukurová). Zameriava sa na diela, ktoré sa u nás od roku 1989 zaoberajú aktuálnymi spoločenskými otázkami, medzi nimi najmä naliehavosťou zmeny paradigmy v ekologickom prístupe k planéte. V tesnom susedstve na Treskoňovej ulici rozšírila svoje aktivity pod značkou „Kunsthalle Ext.“, v ktorom sa budú nachádzať inštalácie určené do verejného priestoru. Nateraz v ňom aktualizoval svoje dielo Výkričník výtvarník Rudolf Sikora.
Monumentálny výkričník je apelatívne dielo už zo svojej konceptuálnej podstaty určené na verejnosť, pretože ochrana životného prostredia je vec, ktorá sa týka každého jedného z nás. V súčasnosti, ako povoľujú opatrenia v súvislosti s koronavírusom, sa veľa hovorí o „obnovovaní ekonomiky“, politické vyjadrenia väčšinou smerujú k tomu, aby bolo „tak ako predtým“. Prípadne žialime, že už tak ako predtým nebude. Nemalo by to však byť celkom naopak? Nemali by sme práve teraz uvažovať o tom, ako súčasnú krízu využiť na presmerovanie, aby bol svet „potom“ iný, ako doteraz?
Tieto otázky nástojčivo kladie Rudolf Sikora svojím Výkričníkom. Dielo, pozostávajúce z dvoch častí, znázorňuje vesmír, a bodka výkričníka pod ním je naša Zem. Na nej sa najnovšie skvie výrazný apel napísaných červenými literami: „Corona varuje! Neničme si prostredie!!! Odvráťme ekologickú katastrofu!!! Ekonomika nás nespasí!!!“ Slová „žiaľ“ a „katastrofa“ sa stávajú príznakmi našich dní, a v zásade aj synonymami: environmentálny žiaľ alebo zármutok je pojem označujúci psychologické reakcie na straty spôsobované drastickými klimatickými zmenami, pričom ide o reakcie, ktoré nie každý nutne prežíva vedome, každého sa však týkajú. Čím skôr si teda podvedome sa hromadiaci žiaľ pustíme do vedomia, tým skôr budeme ochotní k situácii aktívne pristúpiť. „Ak sme boli schopní urobiť tieto kroky v dôsledku pandémie, nebolo by múdrejšie, ak by ľudia spravili kroky k záchrane planéty dobrovoľne? Teraz by sa mal celý svet zamerať na riešenie klimatickej krízy, aby sme sa vyhli ekologickej katastrofe. Nespasí nás nič iné, len premyslené a programové opatrenia na ochranu životného prostredia,“ hovorí Sikora, ktorý na výstave Moc bezmocných vystavuje ďalšie dielo, ktorého témou je výzva na zakotvenie práv prírody do štátnej ústavy.
Dielo Výkričník však nevzniklo v súvislosti s poslednými udalosťami a jeho história len zvýrazňuje naliehavosť ekologickej problematiky, ktorú ako socialistické, tak kapitalistické zriadenia v druhej polovici 20. storočia vytrvalo ignorovali v záujme pretekov v hospodárskom raste. „Socializmus nie je lepší ako kapitalizmus, pokiaľ sa poháňa tými istými prostriedkami. Nie je obrnený proti technofašizmu, ak chce budovať mocenskú dokonalosť bez toho, že by súbežne podporoval autonómiu jednotlivých spoločenstiev a jednotlivcov.
Rozširovanie autonómnych komunít je ústredným bodom ekologického úsilia a významný rozmer zápasu proti kapitalistickej logike produkcie,“ písal už koncom 60. rokov predstaviteľ politickej ekológie, francúzsko-rakúsky sociálny filozof André Gorz.
A práve na koniec 60. a začiatok 70. rokov treba situovať aj vznik diela Výkričník, čo len pripomína, že vtedajší kapitalistický aj socialistický blok v zásade kulminovali ten istý problém: Ignorovanie Zeme ako nášho domova, vyčerpateľnosť jej zdrojov a ustavičný dôraz na rast, a podobným spôsobom na situáciu reagovali západní aj východní intelektuáli aj umelci vo svojich osobitých podmienkach. Na oboch stranách pritom išlo o „bezmocnosť“, pretože od 70. rokov sa svet jednoznačne priklonil k tomu, čo Gorz nemilosrdne označil za „technofašizmus“.
Výkričník pôvodne vznikol pre Bienále mladých v Paríži v roku 1975 a mal byť spôsobom vyjadrenia sa k vtedajšej environmentálnej otázke. Po viac ako 40 rokoch bol rekonštruovaný pre sólo výstavu Eko (ko) mix v Galérii mesta Bratislavy v roku 2018 a momentálne je uvítacím artefaktom k výstave Moc bezmocných priamo v exteriéri Treskoňovej ulice.
