Legendy a teórie
I keď Magrittove počiatočné diela vychádzali z impresionizmu a neskôr koketoval s kubizmom aj futurizmom, do dejín umenia sa napokon zapísal ako jedna z najvýraznejších postáv výtvarného surrealizmu. Dnes sa dokonca počíta medzi najvýznamnejšie umelecké osobnosti 20. storočia napriek tomu, že počas svojho života nemal zábrany si privyrábať ani falšovaním svojich slávnejších kolegov (napríklad Pabla Picassa) či navrhovaním reklamných plagátov a tapiet.
O tom, kde Magritte čerpal neraz bizarné nápady pre svoju tvorbu, koluje mnoho legiend. Medzi nimi napríklad aj kvetnaté príbehy o jeho temnom detstve v opatere nešťastnej matky, ktorá spáchala samovraždu, keď mal René 14 rokov. Podľa legendy maliarovu matku vytiahli po niekoľkých dňoch z rieky s tvárou zahalenou jej vlastnými šatami, čo Magritte neskôr mnohokrát pretavil aj do svojich námetov.
O čosi dôveryhodnejšie sú už domnienky, že sa mladý maliar, ktorý vždy hýril svojskými víziami, „našiel“ vďaka inšpirácii iných umeleckých velikánov svojej doby. Po prvých neúspechoch na bruselskej scéne odišiel do Paríža, kde sa rýchlo spriatelil s literárnymi surrealistami André Bretonom a Paulom Éluardom, veľa času tu venoval aj dôkladnému štúdiu kolážnej tvorby Maxa Ernsta. Sám Magritte tvrdil, že za jeho okúzlením surrealizmom stál najmä obraz Giorgia de Chirica Pieseň lásky (1913) a pri pohľade na Chiricovu kompozíciu ženskej busty, rukavice a zelenej gule zvláštne zoradených v popredí statického výjavu s ním len ťažko nesúhlasiť.
Práve hra s kompozíciou, používanie bežných objektov či postáv bez výraznej identity v bizarných kombináciách sa stali poznávacími znameniami jeho tvorby a i keď z času na čas experimentoval aj s inými výrazovými prostriedkami, vždy sa opäť vrátil k svojmu enigmatickému štýlu.
Všetko pod jednou strechou
Viac ako 150 malieb a kresieb a ďalších vyše sto iných fotografických či video materiálov viažucich sa k Magrittovmu životu zapožičalo Albertine 90 rôznych zdrojov – galérií aj súkromných zberateľov. Vďaka tomu môžu viedenskí organizátori pokojne vyhlásiť, že sa im podarilo pod jednou strechou zhromaždiť všetky vrcholné diela belgického umelca a zmapovať každú z jeho tvorivých etáp. Nechýbajú majstrovské kusy ako Ohrozený vrah (1927), Tajný hráč (1927), Milenci (1928) či Golconda (1953).
„V trinástich kapitolách sledujeme časové aj obsahové nadväznosti umelcovej tvorby. Počínajúc klasickým surrealizmom v jeho dielach z 20. a 30. rokov cez autobiograficky ladené práce, v ktorých sa vyrovnáva so samovraždou svojej matky, až po experimentálnu povojnovú fázu Magrittovej tvorby,“ láka viedenská galéria milovníkov umenia v sprievodnom texte k výstave, ktorú podporila aj belgická Nadácia Reného Magritta dohliadajúca na ochranu a prezentáciu maliarovho odkazu po celom svete.
René Magritte patrí medzi umelcov, ktorí nikdy celkom nevyšli z módy. Surrealizmus ako taký stále ovplyvňuje popkultúru aj komerčný dizajn, a tak umelci ako Magritte zažívajú pravidelnú „renesanciu“ v popularite u najširšej umeleckej verejnosti. Napriek tomu, že Viedeň hostila Magrittove diela už niekoľkokrát, súčasná výstava v Albertine svojím rozsahom a komplexnosťou presahuje doterajšie pokusy uviesť ho v tomto regióne.
Albertina od včera ponúka k Magrittovi aj paralelnú výstavu surrealistických grafík zo zbierky ich azda najznámejšieho zberateľa Gilberta Kaplana. Diela Dalího, Ernsta či Miróa bude viedenská galéria hostiť do 15. januára 2012.