Myjavčanku Janu Bednárovú to už odmalička ťahalo k výtvarnému umeniu. Maľbe sa naplno začala venovať v druhom ročníku vysokej školy, keď sa dostala na stáž do španielskeho Bilbaa. Vždy reflektovala svoje okolie – v Španielsku to boli pláže, v Bratislave zase príbehy sivých ulíc.
Jej snom však bolo vydať sa niekam mimo Európy. Počas bakalárskeho štúdia na FAVU v Brne sa jej to aj podarilo. „Vybrala som si Indiu, lebo som bola fascinovaná príbehmi kamarátov cestovateľov. Mala som povedomie o histórii a rozmanitosti rôznorodých tradičných foriem vizuálneho umenia, ktoré som chcela študovať viac do hĺbky, a dozvedieť sa viac o histórii a filozofii jednej z najstarších kultúr sveta.“
Dostala sa tam prostredníctvom ICCR (Indian Council for Cultural Relation) a strávila tam celé magisterské štúdium. Toto obdobie pre ňu bolo zlomové. „Prvý polrok bol veľmi náročný, pretože kultúrny šok číhal na každom rohu, ale kvalita štúdia na MS Univerzite v Barode, prístup profesorov a možnosť vyskúšať rozličné techniky práce ma primali zostať na celé štúdium.“
Po jeho ukončení mala v pláne vrátiť sa domov, no kvôli magisterskej práci vycestovala do Assámu. Ten jej poskytol mnoho nových a sviežich zdrojov inšpirácie. Okrem toho tam spoznala aj ľudí, ktorí jej boli kultúrne a ľudsky bližší.
Odvtedy sa na severovýchod Indie začala vracať častejšie. „V Indii som už deviaty rok a musím si priznať, že som tam ako doma. Na Slovensko sa každoročne vraciam, ale zvyčajne len na chvíľu.“
Foto: Viktória Kollerová
Základ prežitia v divočine
V súčasnosti žije v meste Shillong. Pred niekoľkými rokmi začala podnikať väčšie výpravy do okolitých lesov. „V mojej tvorbe ide o portrétovanie surovej nedotknutej prírody, nie však o realistický portrét videného, ale o zachytenie atmosféry miesta a reflektovanie môjho prepojenia s kompozíciou, ktorú som si vybrala pre maľbu. Plenér a tvorba priamo v prírode mi dodávajú možnosť stopercentne sa sústrediť, pretože som limitovaná svetlom, počasím a priestorom.“
Pre Bednárovú je indická príroda očarujúca. „Priamy kontakt s prírodou a zachytávanie motívov prepletených koreňových premostení a monumentálnych skál a monolitov je snaha o zaznamenávanie prirodzenosti prírodných procesov. Prispôsobivosť a schopnosť obnovy flóry a celého ekosystému, rozpínajúceho sa v nehostinných podmienkach, je pre mňa hlbokým zdrojom inšpirácie.“
Počas maľovania sa rada dáva uniesť okolitým prostredím, do ktorého sa hlboko ponorí a vníma všetko, čo ju obklopuje. „Prírodné ruchy mi vôbec neprekážajú. Uprostred džungle je dôležitá stopercentná koncentrácia a prepojenie s priestorom, v ktorom sa nachádzam a ktorý zaznamenávam. Zvuk, ktorý je v džungli, je jeho prirodzenou súčasťou, človek ho po určitom čase začne vnímať ako prirodzenú zvukovú clonu. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď sme po dvoch rokoch prišli domov na kopanice, a ja som si uvedomila, aké na nich panuje ticho.“
Základom prežitia je podľa nej dobré počasie, veľa repelentu a miestni sprievodcovia. Tí Jane pomáhajú zvládať nepriaznivé podmienky a na túru po džungli by sa bez nich neodvážila. "Napnúť dvojmetrové plátno niekde na strom je často výzvou. Vďaka spolupráci s miestnymi sprievodcami, ktorí mi pomáhajú nosiť materiál, sa môžem spoľahnúť, že aj po dlhšom trekovaní budem mať ešte energiu na tvorbu. " Okrem toho sú pre ňu sprievodcovia oporou, keď ide o miestnych obyvateľov. Je totiž dôležité, aby sa jej nebáli.
Foto: Archív Jany Bednárovej
Aj napriek ich prítomnosti však nie sú hĺbky indickej džungle práve najbezpečnejším priestorom pre umeleckú tvorbu. „Lesy a džungľa severovýchodnej Indie sú intenzívnejšie prerastené rôznymi druhmi rastlín a kvetov, obývajú ich rôzne zvieratá. Vo vyšších polohách, ako je napríklad provincia Meghalaya, kde žijem, je už menej nebezpečných zvierat ako tigre a nosorožce, preto sa v Meghalayi môžem vybrať do lesa maľovať so sprievodcom, ktorý je vybavený iba mačetou. V nižších polohách Assámu, kam by som sa tiež chcela vybrať do plenéru, je už džungľa divokejšia, a asi by som sa tam nevybrala len s jedným sprievodcom. Na Slovensku sa človek môže bezstarostne prechádzať po vyznačených trasách a nebezpečného medveďa stretne skôr vytesaného z dreva niekde pri turistickom obchode, než priamo v lese.“
Maliarka spomína na situáciu, ktorá jej nahnala strach. „Raz, keď sme išli do džungle, v susednom Bangladéši zúrila víchrica s prívalovými búrkami. Maľovala som vtedy obraz Ficus Elastica, keď sa spustil silný dážď, všetko bolo klzké a obrazu sa tiež ušlo pár kvapiek. Vtedy som sa trochu bála, ale nakoniec sme v bezpečí dorazili do dediny, v ktorej sme prespávali.“
Bednárová sa však počas svojej tvorby nesústredí na strach z okolitého prostredia. Namiesto toho upriamuje pozornosť na to pozitívne, čo jej dané miesta ponúkajú. „Z väčšiny svojich výprav si pamätám skôr pozitívne zážitky. Na prekážky či nehostinné podmienky zabúdam.“
Odlišný prístup k prírode
V Indii sa podľa nej, podobne ako na Slovensku, nachádza viacero typov ľudí, ktorí pristupujú k ekologickým otázkam rôzne. Niektorí sa zameriavajú výlučne na svoj biznis a otázka odpadu a znečistenia ich nezaujíma. Majú pocit, že sa ich to netýka a záleží im len na tom, aby sa čo najviac obohatili.
Maliarka počas niekoľkých rokov života v Indii spozorovala viacero zásadných ľudských zásahov do prírody a jej chodu. „Najhoršie je nelegálne dolovanie nerastných surovín a zlé bezpečnostné riešenia v niektorých fabrikách a rafinériách, kvôli ktorým napríklad v Assáme pol roka horel ropný vrt a zničil okolité lesy. Posledné dva roky bolo množstvo požiarov v tropických lesoch na východe aj na juhu Indie, ktoré boli zapríčinené dlhými suchami. Obdobia dažďov sú posledné tri roky oveľa kratšie, čo znamená, že je nedostatok vody.“
Foto: Viktória Kollerová
Na druhej strane však v Indii existujú aj ľudia, ktorí žijú v súlade s prírodou. "Najlepšie je to vidieť na dedinách, kde sú poľnohospodári závislí od období dažďa a sucha. Podľa toho majú usporiadaný celý život, vážia si lesy a zvieratá. Vedia, ktoré stromy kedy rúbať a ktoré zvieratá kedy loviť. Pôvodné náboženstvo Meghalaye je o uctievaní prírody, o rituáloch a obetách pre ducha lesa.
Ide však už len o spomienku na monolitoch a folklórnych festivaloch, lebo väčšina obyvateľstva s kolonizáciou prešla na kresťanstvo. U Meghalayčanov je však stále prítomné povedomie o zmenách v počasí, od ktorého sú mnohí z nich závislí." Ekologické problémy sú podľa Bednárovej všetkým známe, no chudobnejšia vrstva obyvateľstva sa o ne kedy zaujímať, pretože sa stará o každodenné prežitie. Bohatšia vrstva zasa o ekologický životný štýl nemá príliš veľký záujem.
Okrem výletov do džungle organizuje maliarka viacero rôznych umeleckých projektov v Indii aj na Slovensku. „Na severovýchode Indie sme založili organizáciu, cez ktorú realizujeme rezidenciu Artists Point. Vybraní umelci z rôznych krajín strávia mesiac vo vidieckej oblasti Meghalaye a tvoria na základe námetov okolitej prírody a kultúry. Počas tohto mesiaca vedú pozvaní umelci workshopy s miestnymi školami a mládežou, ktorá tak má možnosť priučiť sa inému prístupu a kreativite. Ide teda o umeleckú výmenu a kreatívne prepojenie.“
V slovenskej dedine Vrbovce na západnom Slovensku zasa pravidelne organizuje projekt Kopanice bez hranice, ktoré sú desaťdňovým sympóziom nielen pre výtvarníkov, ale aj pre hudobníkov. Tí majú možnosť stretnúť sa s tamojšími folkloristami a inšpirovať sa nimi. Výsledky tohto sympózia sú prezentované na záverečnom festivale pre verejnosť, ktorým sa umelci snažia preniesť prístupy súčasného umenia na vidiek. „Verím, že snaha našej organizácie pomôže prepájať rôzne kultúry – nielen tú indickú a slovenskú – a hľadať pozitíva a tvorivosť v rôznorodých prístupoch k životu.“
