Pôsobíte po celej Európe. Každá krajina má trochu inú atmosféru, čo sa do veľkej miery odzrkadľuje aj v umení. Ako vidíte túto rozličnosť kultúr?
Dnes je hudobný svet medzinárodne veľmi prepojený a aj v slávnych orchestroch s bohatou tradíciou je mnoho "cudzincov“, ktorí so sebou prinášajú bohatstvo svojej kultúry. Napriek tomu je veľmi zaujímavé, že nádherne zapadnú a je to skôr obohatenie. Musia sa však naučiť spoluvytvárať identitu svojho nového orchestra, pochopiť jeho "dušu“. Takže to vyslovene "národnostné členenie“ nie je až také čitateľné. Skôr sa stretávam s vysokou mierou profesionality. Hudobníci sú schopní reagovať veľmi flexibilne, a tak výsledok nemusí byť nutne v súlade so všeobecne zaužívanými klišé o tom, ako hrajú orchestre slovanské, nemecké, japonské a podobne.
V rámci modernej opery sa vyskytuje tendencia kombinovať rôzne druhy umenia. V Madride režíroval napríklad Michael Haneke, ktorý prešiel k opere od filmu, alebo Robert Wilson pochádzajúci zo scénografického prostredia. Ako sa pozeráte na tieto presahy?
Opera bude stále menej a menej sterilným umením, ktoré žije samo pre seba. Keď má nielen prežiť, ale aj osloviť, bude stále viac súčasťou života všetkých generácií vrátane tej mladej. Presahy sú veľmi zaujímavé, ale je potrebné pozerať sa na to aj kriticky. Nejde o to, aby sme akýkoľvek pokus o prekročenie nejakých hraníc automaticky adorovali len preto, že niekto chce byť rebel. To by bol snobizmus naopak. Vôbec, toto škatuľkovanie je hrozné. Dôležité je odvádzať prácu, ktorá má v sebe okrem talentu aj vnútornú pravdivosť, a ktorá – a to slovo je dôležité – je poctivá.
Ktoré osobnosti dnešnej opery vás naplňujú rešpektom?
Musel by som vymenovať viaceré. Je to rad vynikajúcich spevákov, s ktorými som mal možnosť pracovať, ktorí sú stopercentnými profesionálmi tak spevácky, ako aj herecky. Niekedy zostávam v nemom úžase nad tým, ako je možné okrem skvelého spievania tak autenticky hrať. To už nemá nič spoločné s dávnou predstavou, že opera je kostýmovaným koncertom. Tiež som stretol niekoľko skvelých režisérov, ktorých práca ma inšpirovala a vážim si mnohých kolegov dirigentov.
A ako sa pozeráte na moderných hudobných skladateľov?
Na začiatku poslednej sezóny som mal možnosť dirigovať premiéru opery švajčiarskeho skladateľa Andrea Scartazziniho – Der Sandmann. S určitými obavami som očakával, ako ľudia prijmú tento druh modernej hudby, navyše s takým drastickým dejom, je to v podstate horor. A reakcie boli úžasné! Andrea Scartazzini je jedným z autorov, ktorí vedia osloviť publikum. Bolo asi desať repríz a všetky prebehli s vrelým ohlasom publika. To nie je také časté. Rád by som spomenul aj českého skladateľa Miroslava Srnku, ktorý je veľmi úspešný v opernej a symfonickej tvorbe v zahraničí a ktorému Bavorská štátna opera v Mníchove v rámci Letného operného festivalu premiérovala operu Make no noise. To je pre českého hudobného skladateľa fantastický úspech. Mnohí skladatelia – dokonca aj z mladej generácie – majú v sebe veľkú dynamiku a perspektívu.
Nové pohľady na réžiu opery sú veľmi zaujímavé a vedia odhaliť druhý plán, ako napríklad v prípade Rusalky, ktorú ste dirigovali v bavorskej opere. Počas skúškového obdobia ste podľa vlastných slov chodili domov so slzami v očiach…
Neboli to slzy smútku, ale hlbokého pohnutia – s takým nasadením sa pracovalo na skúškach. Keď človek vidí tú koncepciu na papieri, až sa môže vyľakať. Rozprávkový príbeh Rusalky bol prenesený do duše zneužívaného dievčaťa, ktoré túži žiť plnohodnotný život a chce sa stať „človekom“. Veľa ľudí mi povedalo, že z inscenácie odchádzali s pocitom, že je to jeden zo zážitkov, ktoré si budú dlho pamätať. Sú inscenácie, ktoré sú moderné v tom zmysle, že hovoria jazykom, ktorý osloví dnešného človeka aj mladú generáciu. Sú veľmi silné, pretože sú vnútorne poctivé. Ale sú tiež „moderné“ inscenácie, ktoré sa ako moderné len štylizujú, pretože režisér chce vyniknúť a šokovať, možno aj preto, že nerozumie skladateľovi a opernému žánru, neovláda remeslo, a teda stavia dom na piesku. Toto nie je cesta. Som otvorený moderným inscenáciám, ktoré neodporujú hudbe, neničia zmysel diela, ale dávajú mu možnosť prehovoriť moderným jazykom, ktorý opere dáva presah niekam ďalej.
Tomáš Hanus (1970)
Patrí k popredným českým dirigentom. Študoval u Jiřího Bělohlávka na JAMU v Brne. K jeho prvým úspechom patrilo v roku 1999 víťazstvo v medzinárodnej súťaži dirigentov v Katoviciach. Často spolupracuje s Bavorskou štátnou operou v Mníchove a viacerými ďalšími európskymi opernými domami. Spolupracoval tiež s mnohými symfonickými orchestrami. Pravidelne spolupracuje aj s pražským Národným divadlom a od roku 2007 pôsobil dve sezóny ako šéf Opery Národného divadla Brno.
