„V Británii je obrovská, možno najsilnejšia tradícia oratórnej kultúry. Začala sa v 19. storočí a nikdy sa neskončila. Angličania jednoducho milujú skladby, v ktorých vystupuje zbor s orchestrom. Vedia ich tvoriť. A McCartney si sadol na túto veľkú britskú tradíciu a napísal dielo, ktoré má silnú ideu a hudobnú výpoveď,“ vysvetlil predseda Festivalového výboru BHS, hudobný teoretik a skladateľ Vladimír Godár.
McCartney vstúpil na pole vážnej hudby odvážne. V predvečer svojej päťdesiatky vytvoril Liverpoolske oratórium. V roku 1992 ho tiež uviedli na Bratislavských hudobných slávnostiach. O desať rokov neskôr pretavil smútok zo smrti manželky Lindy do druhého veľkého a vážneho diela. Lenže jeho tvar, premiérovaný v roku 2001, ho neuspokojil. Konečná podoba diela vstúpila do života až o päť rokov v londýnskej Royal Albert Hall. Nasledovalo uvedenie v newyorskej Carnegie Hall. „A odvtedy znie v rámci rôznych koncertov po celej zemeguli,“ povedal Godár.
V roku 2007 zaň McCartney získal prestížne ocenenie Grammy.
Hoci by v poslucháčovi mohlo skrsnúť podozrenie, že oratórium Hľa, moje srdce je slávne len vďaka slávnemu menu autora, nie je to tak. Sugestívna skladba patrí nielen k vrcholom autorovej tvorby, ale dokonca aj anglickej hudobnej tradície.
„Na jednej strane je známe meno, na druhej strane je McCartney nepochybne človek, ktorý zanechal trvalú stopu nielen v hudbe, ale aj v celej kultúre. Nemožno nevidieť prácu človeka, ktorý ťažiskovo ovplyvnil situáciu v kultúre,“ zdôraznil Godár. Podľa neho má dielo pečať hudobníka s celou silou jeho osobnosti.
„Ukazuje, že v hudbe je stále najdôležitejšie to isté – potreba niečo silné vypovedať a nájsť si prostriedky na to, ako to podať. McCartney nám ponúka výnimočnú skladbu, ktorá je jednoducho dobrá,“ dodal Godár. A zdôraznil, že si toto oratórium treba vypočuť. Pretože poslucháča pohne aj k zamysleniu sa nad súčasnou a tradičnou hudbou.