Už celodenný silný vetrisko a snehové prehánky predpovedali, že sa blíži niečo veľké, prorokmi však boli aj Vargovi fanúšikovia, ktorí Veľkú sálu Istropolisu so značným predstihom vypredali do posledného miesta. Vďaka jej priestrannosti, no zároveň komornej atmosfére bola ideálnym miestom na stretnutie nielen s hudbou, ktorá povýšila slovenský artrock na svetovú úroveň, ale aj s jej tvorcom. Ten sa prekvapivo zjavil hneď na úvod koncertu. Nie však stoicky, ďakujúc za priazeň prítomným. Napriek zdravotným problémom sa Varga zjavil za Hammondom, aby spolu s pevným jadrom formácie Collegium musicum (Fedorom Frešom, Ferom Griglákom a Dušanom Hájekom) odohral ich neoficiálnu hymnu – skladbu Hommage à J. S. Bach.
Prierez tvorbou
Aj keď Mariána Vargu možno upodozrievať z toho, že si chcel všetky oficiality odbaviť čo najskôr a preniesť tak pozornosť na svojich hostí, svojím entrée dokázal skôr opak. Nadšený dav sa po skladbe postavil a začal neutíchajúci potlesk, počas ktorého sa stihol presunúť na svoje miesto v prvom rade. Odtiaľ mohol najlepšie pozorovať svojich gratulantov, a najmä tým mladším tak nahnať poriadnu trému.
To sa však netýkalo kapely Prúdy, kde Varga koncom 60. rokov odštartoval svoju kariéru „bigbiťáka“. Spevák Pavol Hammel s kapelou išli na istotu a divákom ponúkli skladby z albumov ako Zvoňte, zvonky, Zelená pošta, Labutie piesne či muzikálu Cyrano z predmestia. Bolo jasné, že hostia vysoko nastavenú latku rozhodne nemienia podliezať. Kým ich výkony hlavný oslávenec sledoval opodiaľ s cigarou v ruke, jeho interpretačné zručnosti mal na pódiu nahradiť Vladislav „Slnko“ Šarišský. Toho sa však po márnych pokusoch zohnať nepodarilo a na scénu sa dostavil až so značným oneskorením.
Na menšie nedorozumenie sa zabudlo rýchlo. Šarišský ho hrou zatienil už po prvých tónoch. Jeho úloha nebola jednoduchá. Ale kto iný by Vargu za klávesami dokázal nahradiť lepšie ako znamenitý hudobník, ktorý je minimálne takisto nepredvídateľný a svojský?
Hostia pricestovali aj z Česka. Jedným z nich bol David Koller, ktorý sa po prvý raz podujal spievať po slovensky. Do jeho interpretácie Smutnej rannej električky sa mu síce miešal aj materinský jazyk, mrazivej gradovanej skladbe to však na atmosfére neubralo. Dopomohli jej aj muzikantské výkony hosťujúceho Martina Valihoru či sebavedomé rockové sóla gitaristu Fera Grigláka. Z Čiech pricestoval aj ďalší hosť – Miroslav Žbirka, ktorý po skladbe Piesne z kolovrátku prenechal štafetu mladšej generácii.
Mladí nesklamali
Po Sime Martausovej, skupinách Silencio Club či Queer Jane bolo asi najväčším „úletom“ vystúpenie producenta Pjoniho, ktorý sa postaral o remix skladby Eufónia. Jeho hypnotický set bol skvelou ukážkou toho, že hudba Mariána Vargu nemusí žiť ďalej len automaticky, ale aj prostredníctvom autorského vkladu mladých hudobníkov.
Sviežu dramaturgickú vsuvku vystriedal čerstvý sedemdesiatnik Janko Lehotský či violončelista Jozef Lupták. Ten spolu so Šarišským predviedli Vargov široký skladateľský záber, ktorý poznamenal aj album Marián Varga & Moyzesovo kvarteto. Poctu prišli na pódium vzdať aj skupina Longital či gitarista Andrej Šeban, ktorý sa na chvíľu zahral aj na organistu a speváka. Nadšene diváci vítali aj Michaela Kocába, ktorý bol posledným hosťom koncertu. Po ňom sa už na pódiu začali zbiehať všetci účinkujúci, aby si spoločne na záver v takmer sakrálnej atmosfére zaspievali pieseň Ľalia poľná. To už stáli aj diváci, ktorí sa neúnavným potleskom snažili oddialiť koniec večera.
Koncert Marián Varga 70 nebol tradičným narodeninovým koncertom. Rovnako ako osoba, ktorej bol venovaný, sa pravidlám vymykal. Rukopis Vargovej hudby je natoľko silný, že dokázal zjednotil naozaj rôznorodú škálu hudobníkov, ktorí by inokedy mohli pôsobiť rozsekane a nejednotne. Ľudia dostali to, po čo prišli, drobné nedostatky len podčiarkli neformálnu atmosféru, ktorá sa niesla celým takmer trojhodinovým koncertom. Očkom navyše vždy mohli zablúdiť aj k epicentru svojej pozornosti. „On je proste čarodejník, ktorý vie davy ovládať bez toho, aby otvoril ústa,“ trefne celý koncert v dokrútke vystihol Fedor Frešo. Keď ju nakrúcal, zrejme ešte nevedel, aké pravdivé budú jeho slová aj o niekoľko desiatok rokov neskôr.
