Koncert Marián Varga in memoriam ohlásili jeho organizátori tesne po tom, čo hudobník v auguste podľahol svojej chorobe. Dopyt po lístkoch bol obrovský a z koncertu sa razom stal dvojkoncert. Vypredané podujatie sa malo pôvodne konať v septembri, no napokon ho presunuli na koniec januára. Išlo o prvý varovný signál, nad prípadnými obavami však stále víťazila zvedavosť, ako sa bude Vargova hudba vynímať v sprievode Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Opodstatnenosť obáv sa však ukázala hneď na úvod druhého zo série bratislavských koncertov.
Ak bola náhla zmena termínu varovným signálom, pri pohľade na zbytočne prezdobenú a všetkými farbami hrajúcu scénu koncertného štúdia musela v hlavách divákov s vkusom zaznieť dunivá siréna. Už zozačiatku bolo cítiť strnulosť nielen z tvárí účinkujúcich, ale aj zo samotných aranžmánov Vargových skladieb, ktoré boli akoby účelovo prerobené tak, aby nadbiehali diváckemu vkusu. Údernosť, znepokojenie, trpkosť a pokoru zrazu v hudbe vystriedala presladenosť a ozdôbky. Pri epických finále skladieb síce diváci tlieskali, ale Marián Varga v nich chýbal. Vo svojej úvodnej reči ho dokonca nespomenul ani moderátor večera, ako však nezabudol dodať, koncert sa koná najmä vďaka divákom. Tí však, napriek možno úprimnej túžbe vypočuť si jeho hudbu, dostali, naopak, veľmi skreslený obraz.
Mierny kŕč trochu povolil s príchodom Vargovej formácie Collegium musicum – Fedora Freša, Františka Grigláka a Martina Valihoru, ktorí spolu s Pavlom Hammelom predstavili aj tvorbu skupiny Prúdy. Práve skladby v ich podaní patrili k najúprimnejším momentom koncertu, no aj tak sa nedalo zbaviť pocitu, že všetci, ktorí Mariána Vargu naozaj poznali, boli rukojemníkmi v honbe za ziskom. V neľahkej pozícii sa ocitol aj koncertný majster symfonického orchestra Marián Svetlík, ktorý v pondelok účinkoval aj v rámci skalického koncertu Marián Varga 70+1. Ten na počesť zosnulého umelca zorganizovali jeho priatelia a známi z nedávno založenej Spoločnosti Mariána Vargu.
Kontrast podujatí bolo cítiť už pri príchode do Jezuitského kostola sv. Františka Xaverského v Skalici, ktorý podfarboval mierny opar. Svetlá v tomto prípade slúžili len na umocnenie atmosféry, strhnúť na seba všetku pozornosť mali najmä citlivé úpravy Vargových skladieb, o čom sa mohli diváci presvedčiť už pri úvodnom vystúpení trojice Pjoni, Jakub Kudláč a Monika Potokárová. Jemné ambientné tóny pod taktovkou Pjoniho gradovali a vrcholili v surových dunivých zvukoch, ktoré pretínali sakrálne priestory kostola a postupne doznievali v divákoch. Osobitý pohľad na Vargove diela prinieslo aj zoskupenie NE:BO:DAJ Jula Fujaka, najočarujúcejším spôsobom však jeho hudba znela v podaní speváčky a huslistky Ivy Bittovej, ktorú sprevádzali Vladislav Šarišský a kvarteto pod vedením Jozefa Luptáka. Improvizácia, hravosť, radosť z tvorby, citová angažovanosť, no hlavne uveriteľnosť a precíznosť… To všetko nielen ich vystúpenie, ale celý koncert menilo na skutočnú poctu.
Marián Varga bol umelcom, ktorý si bol vedomý svojho talentu, no vždy k nemu pristupoval maximálne zodpovedne a s pokorou. V tomto zmysle bol dvojkoncert Marián Varga in memoriam v zásadnom rozpore s umelcom, ktorý by na prvé miesto staval práve hudbu a nie povrchnú ľúbivosť. Práve preto bolo dôležité, aby sa udial koncert v Skalici, mieste jeho rodiska aj posledného odpočinku. V kontraste týchto dvoch podujatí sa totiž ukrýva oveľa viac ako len spomienka na Vargu, zrkadlí sa v ňom aj obraz slovenskej kultúry ako takej.
