Názov Tebe vyznieva celkom tajomne. Komu je album venovaný?
Spočiatku sme ho chceli venovať niekomu konkrétnemu, napríklad Kataríne. S tým by sa dalo pracovať. Pospomínali by sme rôzne Kataríny, ktoré sa pohybujú v slovenskom šoubiznise, a musím povedať, že ich nie je málo. No potom nám to prišlo až príliš osobné. „Tebe“ je univerzálne venovanie. Album sme predsa nerobili pre seba, ale pre fanúšikov. A v podstate pre hocikoho, komu sa dostane do rúk.
Súvisí s tým aj nápad vydať spoločne s albumom knižku?
Chceli sme na to nadviazať. Nápad urobiť knižku namiesto štandardného CD tu však bol už od začiatku. Najskôr sme ju chceli vyskladať z fotiek, no bol by to trošku nevyužitý potenciál. Premýšľali sme, kto by pre nás mohol niečo napísať, a náš textár Fefe (Martin Žúži, pozn. red.) odporučil Pištu Vandala. Ten asi dva týždne v kuse počúval album a nakoniec napísal dlhú poviedku.
V príbehu sa hlavnému hrdinovi, hudobnému publicistovi, vo vzťahoch veľmi nedarí, nakopnúť ho dokáže práve hudba skupiny Hex, s ktorej členmi sa neskôr aj spriatelí. Dokonca ho poprosia, aby pre nich vybral singel z nového albumu. Do akej miery je poviedka pravdivá?
Do akej chceme (smiech). No pár vecí sa naozaj udialo. Napríklad to, že Pišta sa s Yxom stretol u zverolekára. Aj Yxov pes – prezývaný slnečný šakal – existuje. Príbeh sa opiera o skutočné reálie aj čo sa týka procesu vzniku albumu. Tesne pred jeho vydaním naozaj vždy riešime, aké single vyberieme. Čitateľ tak môže trochu nahliadnuť do našej kuchyne.
Je pre vás dôležité, aby sa ľudia so skladbami stotožnili, aby sa stali súčasťou ich života?
Párkrát sa nám to už stalo. Ľudia nám často vravia, že s viacerými, najmä staršími, pesničkami, ktoré už takpovediac zľudoveli, sa im spájajú konkrétne zážitky. Teší nás, ak sa piesne prepletú so životmi ľudí, ktorí ich počúvajú.
Nový štúdiový album prišiel takmer po sedemročnej odmlke. Medzitým ste vydali výberovku 2013–1992 a singel Keď sme sami. Kým je skupina Hex v súčasnosti?
Hex je stále najmä partia priateľov, ktorí spolu fungujú už veľmi dlhý čas. V podstate ide o veľmi bizarné manželstvo štyroch chlapov, ktoré prechádza rôznymi fázami. Niektoré sú príjemnejšie, iné zase menej. Nahrať album Tebe nebolo jednoduché, ale momentálne sme v tej lepšej fáze, povedzme na vrchole pomyselnej krivky. Tesne pred rokom 2013, keď vyšla výberovka, respektíve pieseň Keď sme sami, sme sa možno na krivke pohupli smerom nadol. Cítili sme, že potrebujeme reštart, a tá pesnička nám ho priniesla. Teraz v tom len pokračujeme. Začali sme ku skladbám pristupovať trošku inak ako predtým, a teraz sme zvedaví, ako to zafunguje.
Nepocítili ste za ten čas nahromadený tvorivý pretlak, ktorý treba okamžite zapísať do hudby?
Každý jeden z nás zažil počas siedmich rokov množstvo vecí. No živobytie kapely závisí najmä od hrania koncertov, pretože albumov sa predáva oveľa menej ako v minulosti. Tvorba je však pre nás stále veľmi dôležitá. Hrať pieseň Keď sme sami donekonečna určite nechceme. Motivácia vytvoriť niečo nové je aspoň pre mňa vždy veľmi silná.
Spomínali ste, že sa snažíte ku skladbám pristupovať inak. Bola aj tu aj motivácia istým spôsobom prekonať očakávania fanúšikov?
To zase nie. Jednoducho len prísť s niečím novým. Osobne sa o to snažím vždy, a pár ľudí mi už povedalo, že to v našich pesničkách aj cítiť. Trebárs aj v poslednom singli Nezaspím. Snažíme sa posúvať ďalej a neopakovať len nejakú formulku.
Skladba Nezaspím nepatrí medzi vaše najveselšie pesničky…
Je trošku vážnejšia, ale to platí aj o pesničke Keď sme sami. No tvorbu sa snažíme osviežiť a reštartovať aj v rámci aranžmánov, jednoducho celkového vyznenia.
Vzťahovým témam ste však verní doteraz.
Fefe sa v textoch nikdy nechcel dotýkať politických či príliš filozofujúcich tém. Zamýšľanie sa nad súčasným svetom tam, samozrejme, občas prítomné je, ale dominujú práve vzťahové texty. Občas ho aj nakopávame, aby skúsil aj niečo nové. Tak vznikla napríklad pesnička o bicyklovaní.
Album Tebe ste nahrávali v unikátnom hudobnom priestore pražského štúdia SONO, ktoré si pamätá hviezdy ako David Bowie, Gipsy Kings, Glen Hansard či Joss Stone. Pochvaľujete si prácu v tomto prostredí?
Cítili sme sa tam naozaj veľmi príjemne. Ide o legendárne štúdio nielen v rámci českého, ale aj slovenského prostredia. Štúdio SONO sme si vybrali aj preto, lebo nám záležalo na kvalitnom zvuku. Boli sme tam na „preskačku“ – raz štyri dni, raz päť dní – a medzitým sme sa vracali domov. Na nahrávanie bolo viac času. Dokonca sme mali občas pocit, že cestujeme na prázdniny.
V krátkej dokrútke z nahrávania albumu ste si pochvaľovali aj celkovú atmosféru a veľa hardvéru.
Dnes stačí dobrý notebook, zvuková karta a človek môže platňu urobiť doma v kuchyni alebo spálni. Kdekoľvek. My sme sa snažili trochu oživiť staromódny spôsob nahrávania, koniec koncov, tak sme platne v 90. rokoch aj robili. Chodili sme do veľkých nahrávacích štúdií, kým ešte v Bratislave existovali. Napríklad OPUS. Išlo o vynikajúce štúdio na svetovej úrovni, kam chodili nahrávať hudobníci z celého sveta. Potom sa rozpredalo, a teraz sú tam kancelárie. Štúdio SONO má staromódnosť v dobrom zmysle slova stále v sebe, pracujú tam nadšenci, ktorí to robia s láskou, a hudobníci tam dodnes nahrávajú.
Tomáš „Yxo“ Dohňanský v dokrútke spomína, že ho už nebaví systém silných singlov, ale silného albumu ako celku. Štúdiovku Tebe dokonca označil za najkomplexnejší album Hexu. Súhlasíte s ním?
Je pravda, že istý čas sme sa venovali len singlom. Album Tebe je niečo celkom iné. Sústredili sme sa nielen na jednotlivosti, ale aj na celok. Vložili sme do neho naozaj veľa energie, ale už sme opäť naštartovaní robiť aj nové veci. Jedna nová pesnička je už na svete, a teraz premýšľame, čo ďalej. Čo sa týka albumu, ešte nejaké single z neho vyjdú.
Čo sa týka singlov, v knižke k albumu sa takisto spomína, že skladbu Keď sme sami vám spočiatku rádiá veľmi hrať nechceli. Táto informácia bola pravdivá?
Áno. To bola práve jedna z tých z hluchších fáz. Z platne Ty a ja, ktorú sme vydali v roku 2010, nám rádiá nehrali takmer nič. Aj ku skladbe Keď sme sami pristupovali opatrne, napriek tomu, že my sme jej bezvýhradne verili. Nakoniec sa to podarilo, dokonca to bol malý zázrak. Občas niečo vyjde priemerne, občas nadpriemerne, no toto vyšlo na sto percent. Aj v roku 2016 bola táto tri roky stará pesnička najhranejšou v slovenskom éteri. Pre nás to bol úspech ako hrom, no sami sme sa pýtali, prečo je to tak. No zafungovala a ľudia ju poznajú. Malí aj veľkí.
Foto: ARCHÍV KAPELY
Pražské štúdio SONO je okrem iného zárukou toho najkvalitnejšieho zvuku. Bolo to pre vás pri nahrávaní rozhodujúce?
Snaha o kvalitný zvuk je u nás vždy prítomná. Ide o internú hudobnícku záležitosť, ktorú musíme riešiť pri každej jednej platni. Aj keď to poslucháči možno nevedia definovať, na podprahovej rovine by čudný zvuk, zlé znenie či falošný spev určite postrehli. Na prvom mieste je však vždy pesnička, obsah, potom, samozrejme, aj forma, teda aranžmány a nakoniec aj zvuk. Primárne ide vždy o to, aby sme urobili pesničku, ktorá by sa potom dala zahrať na španielke. Z minuloročnej prechádzky na Kolibe mám veľmi peknú príhodu. Bola ešte teplá jeseň, slniečko hrialo a ľudia posedávali na lúke. Medzi nimi som zaregistroval partiu mladých ľudí, ktorí si rozložili oheň a hrali na španielkach. Počul som, ako si spievajú pieseň od skupiny Billy Barman, čo ma veľmi potešilo, pretože ich mám veľmi rád. A potom som začul nášho Vetroňa.
Keď spomínate skupinu Billy Barman, mám pocit, že ju verejnosť nedokáže celkom zaradiť a pohybuje sa tak na hranici medzi stredným prúdom a alternatívou.
Celkom tomu rozumiem, pretože Hex je na tom podobne. Nie je to úplný pop, povedzme najväčší mainstream. Ja tiež v súkromí skôr ako komerčné rádiá počúvam Rádio_FM, respektíve rakúske FM4. Je to scéna, z ktorej vychádzame. Keď sme v roku 1989 začínali, boli sme vyslovene indie kapela. Zhodou okolností sme sa však dostali do mainstreamu. Tiež sa pohybujeme na hrane, nie sme ani, ani.
Vnímate to ako niečo negatívne?
Ani nie. Mám pocit, že ľudia s otvorenými ušami ocenia, že si občas vypočujú aj hudbu z trošku alternatívnejšieho spektra. Sektárske škatuľkovanie nie je nikdy šťastné. Vo väčších krajinách si v tom istom hudobnom časopise môžete napríklad prečítať o Edovi Sheeranovi, ale zároveň aj o kapele The XX. Aj Sheeran, aj The XX sú úspešní, hrajú pre množstvo fanúšikov. No súvisí to aj s tým, že fungujú na celosvetovom trhu, ktorý je obrovský. Slovenský trh je maličký, a preto tu vznikajú práve takéto delenia. Ale to je téma na samostatný rozhovor.
Spýtam sa teda na vaše koncertné turné, ktoré štartuje 5. apríla v Prešove. Beriete si so sebou aj Silné reči Jána Gorduliča. Ide Hex a stand up dokopy?
Hex je veselá kopa. Intenzívne si strieľame zo všetkého možného, no hlavne sami zo seba. Stand up komici sú nám preto veľmi blízki a s Janom sa navyše už dlhšie poznáme. Vždy sme chceli koncerty poňať trošku netradične. Už predtým sme hrali akustické koncerty so skupinou Družina, kde sme si medzi sebou povymieňali členov kapely. Teraz by malo ísť o syntézu hudby a humoru. Jano bude do koncertov vstupovať, bude sa nás kadečo pýtať a nepochybne bude mať na nás aj silné reči.
