„Snažiť sa spoznať Die Antwoord pri počítači, je ako špliechať vo vírivke v snahe spoznať oceán.“ Aj touto citáciou magazínu Vice lákali médiá na koncert extravagantnej dvojice – rapera Ninju a speváčky Yolandi. Samotná skupina bola však na podrobnosti o koncerte skôr skúpa, a to z jediného dôvodu – nechceli svojim fanúšikom pokaziť prekvapenie, a to sa v tomto prípade rozhodne podarilo. Dopredu však diváci poznali predskokanku koncertu – juhoafrickú speváčku Moonchild Sanelly, ktorá sa s prehľadom vyhla neželenému efektu trpeného interpreta.
Sympatickým privítaním bola už len prítomnosť ženy dídžejky, ktorá na ľudí posielala veselé bíty. Už čoskoro sa k nej tanečným krokom pridala speváčka, aby s roztopašným krútením pozadia predniesla detské riekanky pre dospelých. S účesom pripomínajúcim obrovský modrý mop sa bez prestávky krútila po pódiu a netrvalo dlho, kým sa rytmu zvodnej inštruktorky juhoafrického aerobiku chytilo aj tancachtivé publikum. Podľa nadšeného ohlasu ľudí by Moonchild Sanelly pokojne ustála aj samostatný koncert, svoju úlohu však splnila dokonale. Naznačila smer, akým sa mal celý večer uberať, aj keď v oveľa komornejšej forme ako jej nasledovníci. Die Antwoord si totiž zvolili cestu teatrálnosti a hyperštylizácie.
Po prestávke zrak prítomných hodnú chvíľku pútala veľká clona, za ktorou bolo badať jemné obrysy pripravenej scény. Niekoľko minút divákov nechávali v napätí tajomné ambientné zvuky pripomínajúce obradné rituály, tiesnivosť atmosféry vzápätí podčiarkli aj preblikávajúce tváre na viacerých obrazovkách. Temná estetika prepojená s technológiami je skupine blízka, odkazuje aj na jej najväčší vzor – britského hudobníka Aphexa Twina. Vystupňovanej atmosfére dalo dokonalú bodku spustenie opony za zvukov zremixovanej kantáty Carmina Burana.
Kto chce dať úvodu svojho koncertu epický nádych, výberom tejto skladby nenecháva nič na náhodu. Vizualita je však pre Die Antwoord rovnako dôležitá ako hudobná stránka. S pádom opony sa tak divákom naskytol pôsobivý pohľad na realistické kulisy juhoafrických slumov so satelitmi či dokonca s vyvesenou bielizňou, nad ktorými „kraľoval“ dôležitý člen kapely – DJ Hi-Tek. Ak predstaviť subkultúru zef, ku ktorej sa formácia hlási, tak so všetkým, čo k tomu patrí. Nechýbali jednoduché plechové domy, sudy s otvoreným plameňom, grafity evokujúce chudobné, no napriek tomu plodné a kreatívne prostredie.
„I am a pitbull terrier,“ vystúpil z tieňa raper Ninja, ktorému v tej chvíli nesekundoval len nezastaviteľný guľomet bítov a duniacej basy valiaci sa z reproduktorov, ale aj nadšený jačiaci dav. Ten začal následne skandovať meno ďalšieho očakávaného hosťa. „Yolandi, Yolandi,“ ozývalo sa zborovo z hľadiska. Útla žienka so zjavom malej elfky razom lascívne „nacupitala“ na pódium, aby prejav surového gangstera zjemnila typickým vokálom so silným prízvukom.
Na scéne spolu dvojica pripomína výjavy zo zvrátenej kriminálnej romance, prípadne hry na „otecka a mamičku“. Kontroverznú štylizáciu, v ktorej sa nevyhýbajú ani mierne dráždivému či explicitnému obsahu, však naživo dokonale vyvažuje profesionálne zvládnutá komunikácia s publikum. Klubmi ostrieľanému Ninjovi nerobil žiaden problém ani mierne haprujúci mixážny pult, ktorý hravo zastúpil svojimi improvizačnými schopnosťami. Bol to jeden z mála momentov, keď mali ľudia šancu na vydýchnutie. Celý koncert totiž pripomínal nezastaviteľný prúd energie, ktorú si ako pingpongovú loptičku medzi sebou odovzdávali obe strany pódia. Potenciál vycítil aj raper, ktorý sa za neistých pohľadov ochranky hodil do publika. To ho na rukách zanieslo až do svojho epicentra a neskôr poslušne odovzdalo späť.
Die Antwoord predviedli takmer všetky známe hity ako Ugly Boy, Baby's On Fire, I Fink U Freeky či Fatty Boom Boom, bola to však práve ich úprava v štýle šialeného vesmírneho kyberpunku, ktorá dávala fanúšikom len dve možnosti – buď skamenieť v nemom úžase, alebo uvoľniť nahromadenú energiu vo frenetickom tanci. Pred časom sa o formácii šírili fámy, že plánuje ukončiť kariéru, to však napokon kapela vyvrátila. Aj keď spolu fungujú už nejaký ten rok, stále sa im darí udržať si uveriteľný surový zvuk predmestia, ktorý ich formoval a ktorý napriek špinavému zovňajšku ponúka čistý žáner bez kompromisov. Zvuk, ktorý nakoniec dokáže prekonať aj kultúrny šok, ktorý sám spôsobil.
