Ujkove začiatky s hudbou sa spájajú s kolektívom Noize Konspiracy, čo je jeho slovami „podzemné, voľné združenie ľudí, ktorí vydávali spoločné kompilácie krátkych albumov”. Bol vtedy skoro dospelák a kolektív ho inšpiroval, ako rôzne sa dá k hudbe pristupovať. Situácia spojená s karanténnymi opatreniami v ňom podnietila novú formu umeleckého vyjadrenia.
"Album nie je len o tom, čo práve zažívame. Je vyjadrením dlhodobého postoja, pohľad na okolie a vlastné vnútro. Narastal vo mne roky. To, že sme teraz museli viacerí vystúpiť zo svojich komfortných zón, spôsobilo, že aj ja som hudobne vybočil a otvoril som sa inému spôsobu,” hovorí Ujko a dodáva, že sa organicky podvolil prežívaniu vypätej situácie a pokúsil sa ju hudobne zmapovať.
Album je surový, drsné texty podliehajú civilnej poetike a zjemňuje ich melancholická gitara. Aj keď Lo-Fi Noci vyjadrujú úzkostný stav, album postupne speje k zmiereniu. Pripomína nihilizmus vykorenených hrdinov z próz Michela Houellebecqa, ktorí rovnako ako Ujko nachádzajú východisko v trpkej sebairónii. Siahnuť si na dno, zanadávať si, preglgnúť prach a vyspať sa z opitosti do nového dňa je drastický katalyzátor. Veď možno zajtra sa nevyhnutnosť vyskočiť z kože uvoľní alebo si skrátka zvykneme.
"Keď som začal mať pocit, že silná, aktuálna energia začína slabnúť a chcel som skladby urobiť ,krajšie’ a počúvateľnejšie, prestal som. Nechcel som byť hercom seba samého, imitovať, chcel som zachovať autentické pocity,” približuje proces tvorby. Situácia v Ujkovi podnietila otvorenosť, ktorú si podľa neho môže človek dovoliť práve v hraničných formách prežívania. "Pokúšal som hranicu znesiteľnosti, toho, čo som ochotný verbalizovať, aj hranu pátosu.” Album je skrátka surový zápis obdobia začiatku karantény, aj keď pesimizmus je podľa Ujka súčasťou jeho osobnosti a pod náporom nepríjemnej situácie narastal.
A prečo by sme mali počúvať „depku“? Pretože Ujko otvára priestor na stotožnenie sa s pocitom strachu a ukazuje, že neistotu neprežívame sami. Nie je hanbou priznať znechutenie. Témou Lo-Fi Nocí nie je depresia, ale úzkosť, čo je podľa Ujka rozdiel. "Tento album je najsmutnejšia vec, akú som kedy urobil. Jeho sila je v absolútnej otvorenosti a spontánnosti, s akou vznikol. Emócie sa v človeku kopia a v neistote z toho, čo bude zajtra, si dovolí konať bez vypočítavosti,” dodáva.
Významným aspektom procesu tvorby je podľa neho ohraničenosť. "Zostal som zaseknutý doma, kde som mal jeden mikrofón a požičanú gitaru, na ktorej neviem hrať. Brnkal som na nej a zvuky lepil do koláže. Nevedel by som to zahrať znovu, pretože nepoznám tóny a akordy.” Úzkosť sa teda zrkadlí aj v „ušmudlanosti“ zvuku a texty vznikali paralelne s hudbou. S postprodukciou a masteringom pomohol Ujkovi Dominik Suchý z kapely Tittingur a vydavateľstva Weltschmerzen, kde album Lo-Fi Noci vyšiel.
Angažovanosť albumu vidím práve v úprimnosti sprítomňovania negatívnych stavov duše. Pretože úzkosť a smútok zostávajú spoločenskými tabu, aj keď kreslia nosné črty kolektívnej identity. A v aktuálnej situácii podnietenej karanténnymi opatreniami, ktorá v mnohých vyvoláva existenciálnu skepsu, je otváranie diskurzu o duševnom nepohodlí o to naliehavejšie. Tak si pustite Lo-Fi Noci, možno sa na svojom smútku aj zasmejete.
