Keď sa vráti, rada by sa pustila do nahrávania nového albumu, ktorý by podľa jej slov mal byť niečím medzi Pustvopolom a Postalgiou. V rozhovore nám tiež porozprávala o svojej záľube v retro veciach – pred časom som jej venovala zbierku céčok, ktoré som v detstve poctivo vyhrala od spolužiakov.
Prestávky sme trávili šmýkaním sa po parketách a hraním rôznych hier s céčkami – vďaka tomuto hazardu som sa stala vlastníkom značného céčkového kapitálu, ktorý som sa rozhodla venovať práve Katke. Zatiaľ čo u mňa sa roky povaľovali v zaprášenej škatuľke s pamiatkami, u nej splnia estetický účel ako štýlové závesy.
Kedy a prečo ste sa rozhodli pre štúdium na Berklee?
Vždy to bol môj sen. So spievaním džezu som začala asi ako 13-ročná, objavila som vtedy cédečká Elly Fitzgeraldovej a iných. Keď mi bolo ťažko, nonstop som si ich spievala a nahrávala na MP3 prehrávač. Potom som počula, že existuje škola ako Berklee a snívala som o tom, že na nejakej podobnej budem študovať.
Nastúpila som však na konzervatórium, kde som sa učila klasickú hudbu, a potom som išla na slovenskú vysokú školu. Bála som sa riskovať a nevedela som si predstaviť, že by sa mi to mohlo podariť alebo že by som bola schopná niečo také zaplatiť. Išla som preto na prvú vysokú školu, ktorá mi napadla.
Po istom čase som mala pocit, že mám čosi nedokončené sama so sebou, a tým bolo štúdium na zahraničnej škole. Berklee bol mojím najväčším snom. V novembri som si preto povedala: „Teraz alebo nikdy!“ A podala som si prihlášku na newyorský aj bostonský kampus. Do mesiaca som spravila prijímačky, prijali ma a dostala som 40-percentné štipendium. Následne som začala zháňať peniaze potrebné pre začatie štúdia.
Foto: Martin Tomečko
Prihlásili ste sa na konkrétny program?
Áno. Najprv som sa prihlásila na hudobnú produkciu na newyorskom kampuse, čo je ročné magisterské štúdium. Potom som sa prihlásila na bakalárske štúdium na bostonskom kampuse, kde som si ako hlavný odbor vybrala spev.
Na Berklee študovala aj hudobníčka Ester Wiesnerová. Rozprávali ste sa s ňou o tom, aké je štúdium?
Jasné. Tomuto rozhodnutiu predchádzalo viacero rozhovorov s Ester. Pozerala som si aj rôzne články a videá na YouTube. Čím ďalej tým viac som začala veriť tomu, že by sa mi to mohlo podariť.
Vyštudoval Berklee niekto, kto je pre vás inšpiráciou?
Viacerí, niektorí ju dokonca nedokončili. Napríklad Esperanza Spalding. Z Berklee odišla, lebo si to nemohla finančne dovoliť.
Aké máte od štúdia na Berklee očakávania?
Vždy som chcela vidieť USA a nadýchať sa tamojšieho vzduchu. Chcem sa zlepšiť v rôznych veciach a nakombinovať si predmety tak, aby som zamakala na tom, kde mám medzery. Príde mi úžasné na chvíľu len študovať a koncentrovať sa na to. Popri tom režime, v ktorom fungujem a snažím sa zarobiť si na živobytie, je naozaj ťažké nájsť si čas na cvičenie. Človek potrebuje naozaj intenzívny čas na to, aby sa do toho mohol hlboko ponoriť.
Určite by som sa chcela zlepšiť v speve, hre na klavíri, improvizácii, klasickom džeze, harmónii, aranžovaní, hudobnej kompozícii a okrajovo aj v produkcii. Sú to veci, ktoré ma bavia a už som v nich istým spôsobom namočená, takže by som sa v nich chcela zdokonaliť. Určite by som chcela aj získať nejaké kontakty. Je to také veľké dobrodružstvo, ktoré by som chcela zažiť ešte predtým, než začnem starnúť (smiech).
Chceli by ste do svojej tvorby zakomponovať džez?
To asi nie. Pre mňa je dzežová harmónia niečo, čo vo svojej hudbe používam, nie však ako klasický džezový muzikant. Tie postupy sú pre mňa fascinujúce a mám ich veľmi rada. Je to pre mňa akýmsi nadviazaním na tonálnu a modálnu harmóniu. Ide len o to, aby som si rozšírila obzory, harmonické myslenie a cítenie. Konkrétne džez však robiť nechcem.
Foto: Barbora Kitko
Akým spôsobom si zafinancujete štúdium?
Chystám benefičný koncert Pošli Katku na Berklee s hosťami, kde vystúpia rôzni hudobníci, a umelci ako Tante Elze, kapela Nylon union a Nerev, čítať bude aj Lydka Ondrušová, zatancovať príde burlesque performerka Michelle Marvelous, bude tam aj džezová jam session, párty s dídžejkou B-Complex a prítomná bude aj spomínaná Ester Wiesnerová. Zahrá pár piesní a budeme sa o Berklee aj rozprávať. Bude to mix všetkého možného. Pôjde o taký jednodňový festival, ktorý sa začne niekedy poobede o štvrtej a skončí sa vtedy, keď sa všetci dozabávajú.
S nápadom benefičného koncertu prišla Nina Tarasovičová z Pink Whale. Ponúkla mi priestor, zvukára a ozvučenie. To, čo sa vyberie na vstupnom, pôjde na moje štúdium na Berklee, na ktoré sa momentálne snažím zohnať prostriedky. S týmto cieľom som vytvorila aj kampaň na Donio, na ktorú sa zatiaľ vyzbieralo vyše 12-tisíc eur. Je to bohužiaľ asi len trochu viac ako pätina toho, čo by som potrebovala na celý rok, no bojujeme! Mám ešte niekoľko dní, vyvrcholením bude práve tento koncert.
Máte v pláne nový album?
Už dlho na ňom pracujem, ale pretože som zažila najväčšiu tvorivú krízu od skončenia konzervatória, trvalo dlho, kým som sa trochu zresetovala. Asi dva a pol roka mám rozpracovaný koncept, melódie, hudobné útržky. Vytvorila som si svoj mikrokozmos, ale chvíľu mi potrvá, kým to celé spracujem.
Spôsobila váš kreatívny blok pandémia?
Áno, začalo sa to v roku 2020, keď som vydala Postalgiu. Mala som veľké očakávania a zrazu sa všetko zatvorilo. Album síce odznel na rôznych miestach, ale bolo to stále prerušované lockdownami. Mala som preto pocit, že som do toho vložila veľmi veľa energie, a nakoniec z toho nič nebolo. Myslela som si, že s tým pôjdeme aj do zahraničia.
Zdá sa mi, akoby ten covid Postalgiu požul. Spočiatku som si to neuvedomovala, ale dosť som sa trápila. Ubližovala mi izolácia a ťaživý pocit, ktorým bola nasiaknutá celá spoločnosť. Teraz si spätne uvedomujem, že to na mňa malo veľký dosah a vtedy sa u mňa začala kríza identity. Zvažovala som, čo ďalej – či budem pokračovať v hudbe, či spravím ešte niečo nové. Bolo to naozaj ťažké.
Čo vám pomohlo prekonať to?
Mravčia robota. Keď človek vyhorí, neexistuje na to žiadny konkrétny recept. Musíš hľadať, čo ti pomôže, je to mix rôznych vecí. Stále ešte nemám úplne vyhraté, ale som už minimálne na ceste za ďalším tvorivým obdobím. Veľmi mi pomohlo aj to, že som sa prihlásila na Berklee a že ma tam zobrali. Bolo to pre mňa zadosťučinenie za to všetko, čo som si v posledných dvoch rokoch umelecky vytrpela.
Foto: Jakub Gulyás
Viete už povedať, v akom štýle sa bude niesť vaša nová nahrávka?
Ešte stále sa to formuje. Paradoxne som ju začala tvoriť najprv výtvarne, neskôr sa k tomu pridali texty a slovné zhluky, a teraz ako posledné vzniká hudba a zvuková paleta. Hudobne by to malo byť niečo, ako keď sa spojí Postalgia a Pustvopol. Už teraz sa snažím skladať nový ansámbel, po návrate z Berklee by som chcela pomaly začať skúšať a aranžovať pesničky.
Robili ste aj hudbu do filmu Kryštof. Bavila vás takáto forma tvorby?
Keď sa do niečoho pustím, tak ma začne baviť všetko (smiech). Nebolo to jednoduché, myslím si, že lepšie cítim divadlo ako film. Bola to ale zaujímavá skúsenosť.
Spolupracovali ste v minulosti s divadlom?
Áno, začínala som s divadlom v čase, keď som mala asi 21 rokov. Moje prvé predstavenie bolo s Divadlom Štúdio tanca, neskôr som robila s Bábkovým divadlom na Rázcestí, kde som tvorila autorskú scénickú hudbu raz dokonca aj hudobnú dramaturgiu. Odvtedy som s prestávkami robila aj naďalej, baví ma proces skúšania a rada trávim čas v divadle.
Na čom ste pracovali naposledy?
Na inscenácii Roľa Divadla NUDE, kde som aj chvíľu hosťovala. Spolupracovala som tiež na experimentálnom predstavení s partiou z mimoOs: Prešívané niťou, kde som robila živú elektroniku.
Spomínali ste, že ste si svoj pripravovaný album predstavovali najprv vizuálne. Vytvárate si sama vizuály?
Začala som si zbierať rôzne obrázky, kresliť… Čo sa týka vizuálneho umenia, som veľký amatér, ale mám to veľmi rada. Iba pre seba a pre svojich fanúšikov som si kreslila rôzne akvarely, vyrábala som si rôzne objekty, zbierala som to, čo ma posledné tri roky vizuálne zaujalo, čo korešpondovalo s mojou estetikou a čo by mi mohlo pomôcť kreatívne sa vyblázniť a neskôr to zúročiť v novom diele. Zbierala som to do dvoch zošitov, ktoré som postupne zaplnila rôznymi obrázkami a textami. Je to moja šperkovnica pekných vecí, ktoré ma stretli.
Čítajte viac Katarína Máliková: Chcem preskočiť svoju latku
K takýmto veciam máte celkovo blízko. Máte vzťah aj k estetike nostalgie, kde sa to vo vás berie?
Možno je to následok nejakej nevyriešenej traumy (smiech). Neviem, jednoducho to tak mám. Na dedine, ale aj na Slovensku celkovo, je všetko akési spomalené. Preto sme sa často hrávali s hračkami našich rodičov. Bývala som v dome so starými rodičmi, ktorý bol zariadený v štýle 70. rokov. Preto mi všetko retro pripomína detstvo.
Chceli by ste túto estetiku aplikovať aj do svojej hudby?
Snažila som sa o to pri Postalgii. Vtedy som aj študovala populárnu slovenskú hudbu zo 70., 80. a 90. rokov, chcela som do piesní aplikovať niektoré zvukové prvky z tohto obdobia. Neviem, či sa mi to podarilo, ale na niektorých miestach určite áno. Na novom albume to možno bude nostalgické, ale retro nie.
