Nejde však o žáner rodinnej kroniky, text priznáva svoju fiktívnosť, je dômyselne konštruovaný a prelínajú sa v ňom viaceré vrstvy. Rozprávanie rámcuje vypratávanie rodinného domu po úmrtí Adamovho otca, čo v rozprávačovi vyvoláva spomienky na život svojej rodiny. Ďalšou líniou je odhaľovanie pôvodu záhadných ľudských kostí, ktoré protagonista našiel v záhrade rodičovského domu.
Text sprevádzajú citáty a reprodukcie rozličných dobových privátnych alebo verejných dokumentov, ktoré sprítomňujú jazyk, atmosféru a špecifiká daného obdobia. Rozprávanie nepostupuje lineárne ani chronologicky, rozpadá sa na rozličné epizódy a fragmenty.
Doba ho zaskočila
Kľúčovou líniou románu je objavovanie Adamovho otca (s. 471), prípadne toho, čo protagonista nazýva „pravdou o mojom otcovi“ (s. 512). Tým Krištúfkov román nadväzuje na tradíciu textov odhaľujúcich temnú minulosť rodičov.
Foto: Marenčin PT
V osude otca, lekára z malého mesta, sa až extrémne kumulujú všetky mysliteľné negatíva a zlyhania. Zlyhal počas vojnovej Slovenskej republiky, keď vstúpil do Hlinkovej gardy a o svojom židovskom švagrovi napísal, že je nepotrebný, čím ho odsúdil na transport. Neskôr sa stal agentom Štátnej bezpečnosti. Zlyhal aj vo svojej profesii, keď spôsobil úmrtie ženy domnievajúcej sa, že je tehotná, za čo bol odsúdený na dva roky väzenia. Okrem toho zlyháva aj v súkromnom živote. Ako otec nevenoval pozornosť svojim deťom a neprejavoval im lásku (s. 470), ako manžel bol neverný svojej žene. Nemožno zabudnúť ani na tajomné kosti, ktorých pôvod sa síce nevysvetlí, ale dokresľujú už aj tak dosť temnú minulosť Adamovho otca. Všetky tieto negatíva kontrastujú s obrazom, ktorý o otcovi mal nielen jeho syn, ale aj obyvatelia mestečka Brežany (s. 477).
Žiaľ, hlbšia analýza otcových motivácií a príčin jeho rozhodnutí absentuje. Rozprávač neponúka žiadne komplexnejšie vhľady do jeho psychiky. Uvádzajú sa len nič nehovoriace zdôvodnenia, že doba ho zaskočila (s. 432), či v prípade vstupu otca do Hlinkovej gardy špekulácie typu: „Otec tvrdil, že chcel ochrániť mamu, no možno to spravil preto, aby mal jednoducho pokoj“ (s. 80). Ešte aj v poslednom otcovom liste, v ktorom písal o okamihu, keď si po brata jeho ženy Armina prišli gardisti, sa o tomto prípade nevyskytnú žiadne nové informácie a vysvetlenia, len banálny detail o okolnostiach úmrtia Arminovho psa (s. 522).
Všetky ošúchané príbehy a obrazy
Achillovou pätou Krištúfkovej knihy je extenzívnosť a maximalizmus súvisiaci s úsilím na obmedzenej ploche relatívne detailne zachytiť rozsiahlu časť slovenských dejín a s nimi súvisiacich peripetií. V románe sa tak vyskytujú takmer všetky podstatné udalosti od 30. rokov po vstup Slovenska do EÚ. Často sa však uvádzajú až príliš explicitne a kniha miestami pripomína beletrizovanú učebnicu dejepisu.
Okrem toho sa tu objavujú všetky klišéovité postrehy a epizódy spojené s reflexiou minulosti. Počnúc zbieraním hodiniek vojakmi Červenej armády (s. 176) cez pripodobnenie názvov poľských koncentračných táborov k detskej vypočítavanke (s. 187) až po kultúrny šok z kivi (s. 457). Krištúfek nazhromaždil všetky ošúchané príbehy a obrazy a tie relatívne zručne namiešal do jedného celku. Kniha by si teda zaslúžila prísnejšieho redaktora, ktorý by zoškrtal všetky nefunkčné komponenty a dal viac vyniknúť ústrednému problému.
Historické osobnosti a udalosti sa zobrazujú z odstupu a často s iróniou. V súvislosti s prezidentom Tisom sa tematizuje jeho tučnota a podozrenie z porušovania celibátu (s. 111), ironizuje sa budovateľské nadšenie komunistického režimu či hrdinstvo obyvateľov po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy: „Aktom odporu bolo všetko, aj to, keď ste ráno išli na záchod. Čo z toho, že vás nikto nevidel“ (s. 387). Tento (miestami lacný) filter však čitateľovi znemožňuje vytvoriť si vlastný úsudok o opisovaných udalostiach a oslabuje potenciál textu dokumentovať dobové rozporuplnosti a nejednoznačnosti.
Kalkul, schéma, gýč aj pátos
Prvoplánový kalkul a modelovosť zase možno badať pri konštruovaní postáv. Tie nezastupujú svoje originálne a jedinečné osudy, ale sú typickými schémami, na ktorých sa ilustrujú všetky rozmanité dobové postoje a premeny. Postava Gajdoša reprezentuje typického prezliekača kabátov, Adamov brat Peter je zapálený komunista, z ktorého sa po zmene režimu stáva nacionalista, Adamov priateľ Vojto Roško je alkoholik a disident atď. Sám Adam reprezentuje sivý priemer, vždy „sedel na stoličke na pol zadku“ (s. 456) a nikdy nemal odvahu (s. 535).
Krištúfek sa nevyhýba ani gýču. Vrcholom je scéna, keď mladý Adam počas stavby Priehrady mládeže náhodou objaví v baraku osamotené dievča, ktoré predtým obdivoval počas kultúrneho večera (s. 241). Autorovi nie je cudzí ani pátos, ktorý sa koncentruje najmä v závere románu, ako napríklad v obraze pálenia topánok (s. 546).
Autor sa dopustil aj viacerých technických chýb, a to najmä časových nepresností. Napríklad Adamov otec umrel vo veku 91 rokov, preto nemôžu platiť úvahy Adamovej mamy, ktorá bola jeho rovesníčkou: „Predstavovala si, že zatiaľ čo on už zostane naveky zaseknutý na svojom čísle, ona bude mať osemdesiatsedem, osemdesiatdeväť, deväťdesiat, deväťdesiatdva… štyri… päť…“ (s. 28 – 29). Na s. 414 oslavuje Adamov otec šesťdesiatku, čiže musel byť rok 1972, avšak list, ktorý mal dostať krátko po oslave, bol datovaný rokom 1975 (s. 417). V epilógu – liste Sebastián Roško píše Adamovmu vnukovi, že dostal krstné meno podľa prastarého otca Alfonza. Vnuk sa však volá Matúš.
Román Petra Krištúfka padá na ambíciách zachytiť komplex rozmanitých dejinných javov a udalostí, čo nezriedka ústi do povrchnosti. Preto by mu svedčala koncíznejšia podoba.
