Reich-Ranicki, ktorý patril k veľkým obdivovateľom nemeckých klasikov ako Goethe, Heine, Kleist či Thomas Mann, sa narodil v roku 1920 v Poľsku, v roku 1929 sa rodina presťahovala do Berlína. Odtiaľ ju o necelých 10 rokov neskôr podobne ako tisícky ďalších poľských Židov deportovali do Poľska a v roku 1940 zatvorili do varšavského geta. V roku 1942 sa tu Reich-Renicki oženil a o rok neskôr sa mu spoločne s manželkou podarilo z geta utiecť. Do konca vojny prečkali u poľského roľníka, ktorý ich ukryl vo svojej pivnici. Jeho rodičia a brat holokaust neprežili.
V Poľsku najskôr zostal aj po zmene režimu, neskôr však precitol z komunistického sna (istý čas bol aj väznený) a v roku 1958 emigroval do západného Nemecka. Ako pripomenul denník New York Times, na istej literárnej konferencii sa spisovateľ Günter Grass Reicha-Renického spýtal. „Kým v skutočnosti ste – Poliakom, Nemcom alebo kým?“ „Som spolovice Poliak, spolovice Nemec a úplný Žid,“ odpovedal Reich-Ranicki, neskôr však dodal, že to nebola celkom pravda a ako outsider sa cítil všade.
Po emigrácii žil najskôr niekoľko rokov v Hamburgu a písal články pre Die Welt či Die Zeit. „Keď som v roku 1958 prišiel do Nemecka a videl som, čo v tunajších novinách píšu ľudia o literatúre, povedal som svojej žene: Chcem spraviť pokus. Títo ľudia píšu tak zmätočne, tak záhadne, ich kritiky sa mi nepáčia. Poviem nahlas a jasne, čo si o knihách myslím. Je to riziko a môžu sa stať dve veci: buď vystúpim na vrchol hierarchie literárnej kritiky, alebo klesnem na úplné dno. Skúsiť to však musím,“ citoval portál Deutsche Welle prejav Reicha-Ranického pri preberaní jednej z cien pred niekoľkými rokmi. Za svoju celoživotnú prácu ich Reich-Ranicki dostal množstvo, okrem iného Veľký kríž za zásluhy s hviezdou, Goetheovu cenu mesta Frankfurt či literárnu cenu nadácie Ludwiga Börna.
V roku 1973 sa presťahoval do Frankfurtu a stal sa vedúcim literárnej rubriky Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorú viedol 15 rokov. S denníkom spolupracoval aj neskôr, či už ako autor, alebo editor, takmer až do svojej smrti. Popularitu priniesla Reichovi-Ranickému aj televízna relácia Literárne kvarteto, ktorú nemecká televízia ZDF vysielala v rokoch 1988 až 2001. Aj v nej odmietal hovoriť zaobalene a veľmi priamočiaro vravel, čo si o tej-ktorej knihe, hoci aj z pera uznávaného autora, myslí. „Chcem, aby boli moje kritiky zrozumiteľné. A zrozumiteľnosť kritiky je otázkou zdvorilosti. Musíte byť zdvorilí k čitateľom. A to znamená povedať jasne a otvorene, čo si myslíte, a nie sa schovávať za nejednoznačné alebo tajomné frázy.“
Pred niekoľkými rokmi mu nemecká televízia chcela udeliť cenu za celoživotné dielo. Reich-Ranicky prišiel a poslušne čakal v hľadisku, kým naňho počas živého prenosu príde rad. Keď sa dočkal, oznámil prekvapenému moderátorovi a publiku, že cenu odmieta. „Medzi všetok tento odpad nepatrím,“ povedal vtedy. „Nevedel som, čo tu na mňa bude čakať,“ vysvetlil, prečo cenu neodmietol v predstihu.
Svoj život zhrnul Reich-Ranicki v roku 1999 v autobiografii Môj život, ktorá sa stala bestsellerom a dokonca ju aj sfilmovali.