Neľúbosť vrchnosti, zhmotnená do tohto zásahu prezrádza, že autor mal prinajmenšom presnú mušku a neomylne cielil do živého. No najmä, že dielo dodnes vyžaruje rádioaktívnu dávku tvorivej fantázie.
Foto: KK Bagala
V prípade inkriminovaného prvého slovenského románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783) je jasné, že hrdinove dobrodružstvá v Oriente, ktoré kde-koho provokovali „nemravnosťou“ a výpadmi proti domácim pomerom, maskovanými exotickou kulisou, boli len predohrou zdrvujúcej kritiky situácie Slovenska v Uhorsku 18. storočia v zhabanom pokračovaní. Konečne, nebol to autorov prvý pokus. Jozef Ignác Bajza (1755 – 1836) narazil hneď pripravovaným debutom – epigramami Rozličných veršuv knižka prvňa (1782), ktorá napriek autorovmu taktizovaniu po zásahu cenzúry skončila pred dverami tlačiarne.
Bytostný pochybovač a provokatér
René vlastne nedopadol ešte najhoršie, stačí spomenúť podobne koncipovanú Cestu z Petrohradu do Moskvy ruského osvieteného demokrata Alexandra Radiščeva a tvrdú reakciu „osvietenej“ Kataríny Veľkej. Bajza by v inom období, než v rokoch vlády veľkého reformátora Jozefa II., ako burič pravdepodobne skončil pred inkvizíciou.
Bol totiž bytostný pochybovač a provokatér. Hoci vekom plynulo stúpal v cirkevnej hierarchii až po funkciu bratislavského kanonika, presvedčením i spôsobom myslenia pôsobil priam ako prototyp satirika. Nezanechal významnejšiu teologickú štúdiu, podstatnú časť záujmu venoval pozemským problémom. Neomylne odhaľoval nedostatky v ľudských charakteroch i spoločenskom systéme a vášnivo s nimi bojoval. Nie rozvážne, ako jeho vzor Jozef II., ale s výrazným osobným nasadením Cyrana či Zorra pomstiteľa.
Liečivá žihľava či bodliak
Keby to neznelo ako klasický cimrmanovský nonsens, človeka láka povedať, že Bajza je „staršie dvojča“ Jonáša Záborského. Nielen ostrým racionalistickým intelektom, iróniou ako skalpel či úsilím naprávať necnosti literatúrou, ale aj ctižiadostivou samoľúbosťou, nedotklivosťou, prchkosťou a výbuchmi hnevu. Neboli mu cudzie ani Záborského večné súdne spory s farníkmi. Ak sa tento „národný hriešnik“ svätokrádežne odvážil nazvať Štúra „odporným demagógom“, Bajza ho o desaťročie predbehol drsným pamfletom Anti–Fándly (1789) a neskrývanou žiarlivosťou i výpadmi proti bernolákovcom a ich pokusu o uzákonenie spisovnej slovenčiny. No tak či onak, obaja boli liečivou žihľavou či bodliakom v občas dosť pochybnej a gýčovitej kytici dobových romantických, neraz až sentimentálnych diel.
Nie náhodou si pri autorovi spomenieme predovšetkým na jeho satiry či humoristické rozprávanie, i keď zďaleka nie všetky prešli krstom tlačiarenskej černe: Rozličných veršuv knižka prvňa (1782), René mláďenca príhodi a skúsenosťi (1783), Slovenské dvojnásobné epigramata jednako-konco-hlasné a zvukovo-mírné (1794), Veselé účinki, a rečení, které k stráveňu trúchľivích hoďín zebral a vídal (1795). Žiaľ, občas v nich výbušná zmes autorovho temperamentu explodovala ako neriadená strela. Ak v nich prevládlo racionálne úsilie o nápravu, automaticky ich to oberalo o humor. A bez humoru sa i najpoetickejšia labuť v rozlete mení na didaktizujúcu kŕmnu hus.
Tento rozpor, pochopiteľne, neohrozil len Bajzu, poznačil satiru už v jej dávnych zárodkoch. Nie každý satirik vedel v sebe udržať na uzde moralizátora. Ezopove, La Fontainove či Krylovove populárne bájky už dávno nevnímame ako humor, akokoľvek prenikavo karikujú základné otázky človeka i spoločnosti. Nehovoriac o výtvoroch väčšiny našich súčasníkov. (Mravokárna bájka, často na celkom konkrétne témy, prekvitala kedysi najmä v Roháči.)
Témy staré ako ľudstvo
Nenadarno najnovšie vydanie Bajzových Epigramov tak zarezonovalo. Sú to totiž témy staré ako ľudstvo. Predovšetkým ľudské indivíduum, jeho charakter a reakcie na situácie, do akých sa dostáva. Talentovaný satirik sa na nich usiluje nájsť čosi nové, iný uhol pohľadu, ktorý atakuje čitateľovu fantáziu a inšpiruje domýšľať podnet po svojom. Ani Bajza nepíše didaktizujúce definície vedome, inštinktívne sa usiluje o obrazné vyjadrenie, metaforu. Možno nie takú rafinovanú a mnohoznačnú, ako u dnešného Janovica či Peteraja, ale vždy bojuje o maximálnu účinnosť s dobovým výrazom a estetickými zásadami.
Textom v tomto smere veľmi pomohol zostavovateľ, prekladateľ a tvorca parafráz Marián Heveši. Uvoľnil korzet zväzujúcej starej formy a jazykového obmedzenia, umožnil im nadýchnuť sa a osloviť nie už len hŕstku odborníkov. Platí to najmä pri epigramoch v časomiere, kde by sa neinformovanému čitateľovi pointa bez opory veršov zosypala do banálnej oznamovacej vety. Ak je značkou ozajstného humoru slza kdesi pod povrchom, občas sú chvíle, keď ju môže nahradiť bohatiersky hnev ohrdnutého ducha. Epigramatik Bajza je najpôsobivejší tam, kde výbuch zlosti dáva jeho slovám priebojnosť a krídla. Kde sa láska mení na nenávisť, a tá sa s použitím všetkých šermiarskych fínt vrhá na súpera. Nie, aby ho zahubila, ale hoci aj bolestnými ranami vrátila medzi ľudí.
