Známy súčasný slovenský prozaik Balla používa vo svojej novej knihe oba tieto spôsoby ukrývania naraz. To, čo sa ukrýva, nie je pritom nič menšie ako najväčší ľudský cit – teda láska.
Aby túto veľkú tému i veľký problém svojej knihy dokázal Balla dobre skryť, tak ju, paradoxne, ešte zväčší. Nafúkne ju. Z lásky spraví Veľkú lásku a tieto slová umiestni na krikľavočervenú obálku knihy ako jej názov. Vystaví ju a ponúkne nám ju tak zjavne, aby sme si ako čitatelia boli ešte pred čítaním istí, že sofistikovaný a vždy umelecky ambiciózny spisovateľ Balla v knihe píše určite o všetkom ostatnom, len nie o tej okato avizovanej Veľkej láske. Poučený čitateľ (úprimne, aký iný už vezme Ballovu knihu do rúk?) môže byť hneď hrdý na svoj prvý interpretačný úspech – Balla sa určite iba ironicky odvoláva na žáner sentimentálnych románov červenej knižnice.
Hra na skrývačku
V samotnom texte novely Veľká láska ukrýva Balla lásku tradičnejším spôsobom – jednoducho sa tu o nej málo hovorí, hoci je v pozadí takmer všetkých situácií, do ktorých sa dostáva hlavná postava knihy, štátny úradník a vo voľnom čase zrejme aj spisovateľ Andrič. Túto novelu môžeme síce čítať v intenciách predchádzajúcich Ballových kníh ako záznam konfliktu postavy so svetom, ale rovnako dobre – a hádam ešte lepšie – sa dá prečítať aj ako svojsky poňatý ľúbostný príbeh, romanca o Andričovi a jeho získanej a stratenej láske. Práve túto romancu Balla všemožne ukrýva, hoci práve o nej chce písať. Zaujímavou otázkou je preto nielen to, ako tému lásky Balla v próze ukrýva, ale najmä to, prečo ju vlastne ukrýva.
Skrývame často to, za čo sa hanbíme. Znamená to azda, že sa Balla – predtým vždy drsný, drzý, deziluzívny autor – hanbí za svoje súčasné písanie o láske? Určite nie. Balla nikdy nebol hanblivý a nie je taký ani vo Veľkej láske. Vždy provokoval a provokuje opäť. A čosi také hanbliví ľudia (a veru ani spisovatelia) nerobia. Ballovo skrývanie lásky ako veľkej témy a veľkého problému totiž nie je prejavom naivnej hanblivosti, ale poučenej cudnosti.
Skrývať zvykneme totiž aj to, čo je príliš cenné, aby to bolo všetkým na očiach. Skutočná láska potrebuje zostať aspoň trochu zahalená, ak má stále zostať skutočnou. Napokon, tak je to s každou veľkou literárnou témou, ktorá v sebe okrem silného rozmeru ľudskosti nesie aj riziko hlúpeho pátosu. Práve preto hrá Balla s tou vážnou láskou takú veselú hru na skrývačku. Občas to vyzerá ako už dosť obšúchaná postmodernistická hra, v ktorej sa na striedačku znižuje všetko vysoké a, naopak, povyšuje všetko nízke.
Lenže Balla nie je žiadny postmodernista, ktorý by priestor literárneho textu chápal ako miesto pre nezáväznú hru bez hlbšieho zmyslu. Naopak, v Ballovom literárnom priestore sa stále dejú ľudsky dôležité, zásadné veci. Hoci iba kdesi na okraji textu, často dokonca ani nevypovedané, skryté pod či za extravagantným gestom. To gesto býva často cynické, spochybňujúce základné hodnoty, s ktorými žijeme. Napríklad o najbližších rodinných vzťahoch sa v tejto knihe lásky hovorí asi toľko, že "mená a priezviská nás spájajú s ľuďmi, s ktorými nechceme byť spojení“. Prípadne rovno, že "dokonalé by bolo, keby mladí ľudia vôbec nemali deti“. Ani na chvíľu však nezabúdajme, že tu nejde o pravý cynizmus, ale o vonkajškové gesto cudne zakrývajúce vnútornú skutočnosť.
Tie najčudnejšie veci
Občas sa postava Andriča akoby preriekne a pozabudne na gestá. Prizná sa, i keď len tak medzi rečou, že aj "skutočná láska by sa zišla“. Samozrejme, tú krátku vetu Ballovi nestačí len skryť medzi mnohé iné o inom, treba ju aj rýchlo zhodiť, znevážiť: "Povedzme, aj keď to nie je podmienka, medzi mužom a ženou.“ Toto cudné ukrytie sa za nevážnosť je ukážkou Ballovho štýlu, vkusu a tiež humoru. Okrem "cudnosti“ však avizuje aj „čudnosť“, teda zvláštnosť, nezvyčajnosť, vyšinutosť.
To je napokon aj základná charakteristika hlavnej postavy, Andriča. Ballove postavy bývajú outsidermi. Aj Andrič z tejto knihy ním je. A opäť raz to nie je outsider svojím spoločenským zaradením. Ako dlhoročný úradník v štátnej inštitúcii by vlastne mohol predstavovať typ spoločensky až príliš začleneného človeka – usadeného meštiaka. Jeho spisovateľstvo, ktorému sa venuje po práci v úrade, by mohlo zasa odkazovať na istý spoločenský úspech. Text nám predsa naznačuje, že Andrič vďaka svojmu písaniu cestuje do zahraničia a dostáva sa do spoločnosti zaujímavých ľudí. Ak napriek tomu všetkému zostáva outsiderom, je to jeho gesto voči spoločnosti, s ktorou sa nechce a nedokáže identifikovať.
Ballova postava vidí spoločnosť, v ktorej už nič nie je naozajstné, a najmä nie to, čo sa verejne ukazuje, o čom sa hovorí a o čom sa píše. "Keď v meste zháňaš niekoho vyšinutého, aby si sa necítil sám, zrazu nikto nie je poruke. Ale doma, v súkromí, mnohí vyvádzajú tie najčudnejšie veci.“ Čudák Andrič si s takýmto čudným svetom nemôže porozumieť: "On žil v šoku celý život a vydesený bol preventívne…“ Ako správny outsider iba čaká na „udalosť alebo správu, ktorá by ho vtiahla do života. Aby nepostával na okraji“.
Postavu Andriča máme podľa jasne avizovaných životopisných náznakov v texte považovať v istom zmysle za spisovateľovo alter ego. Ak Ballova postava neprestajne rieši neriešiteľný problém ako autenticky žiť v neautentickom svete, tak Balla sám vo svojej próze opäť raz rieši problém, ako o tomto neautentickom svete autenticky písať. Dobre pritom vie, už samotná takáto ambícia stačí na to, aby sa jeho písanie vymklo z rámcov mainstreamovo očakávanej a vyžadovanej "normálnosti“. Outsiderom sa tak vlastne z princípu stáva nielen Ballova postava, ale aj sám Ballov prozaický text.
Vo svete, v ktorom ľudia väčšinovo "chcú vidieť normálne filmy, chcú čítať normálne knihy“, sa outsiderom automaticky stáva každý osobitý, a teda "nenormálny“ umelecký prejav. Z takých sú ľudia unavení. A hoci im postava Andriča (a predpokladajme, že spolu s ním aj autor Balla) môže vtipne ironicky odkázať, že "keď sú unavení, nech si pospia na gauči“, nič tým na svojom outsiderstve a svojej nenormálnosti nezmení.
A samozrejme, nie sú to len vkusovo-umelecké preferencie väčšinovej spoločnosti, ktoré Andrič nemôže zmeniť. Rovnako je na tom napríklad aj so stranícko-korupčným fungovaním jeho úradu či s ľudskou hlúposťou ako takou. Ako o tom Andrič rezignovane premýšľa a Balla skepticky píše: "Nič nové pod zapadajúcim slnkom.“
Zmierenie so svetom a ľuďmi
Keď sme už pri Andričovej rezignovanosti: tú si vraj „netreba zamieňať so spokojnosťou“, nanajvýš sa dá pokladať za prejav zmierenia sa so svetom a svojím životom v ňom. Z tohto zmierenia síce občas vyskočí patetickými zvolaniami typu: "…život je poníženie a pravý život je pravé poníženie“, prípadne: "Všetko na svete je choroba a keď sa choroba vylieči, svet zmizne.“ Tieto nezmierlivé excesy však dokážeme čítať nielen ako vážne výčitky svetu, ale aj ako ironické odvolávky napríklad na v texte prítomného Dostojevského.
Ak rezignácia doviedla Andriča k zmierlivosti, tak Ballu zasa doviedla k textu, ktorý ho tak trochu zmieruje so svetom a ľuďmi. Ak postava Andrič ešte stále odmieta svojej žene povedať, že ju miluje, pretože so slovami treba zaobchádzať opatrne, tak autor Balla už je ochotný ísť oveľa ďalej.
Nielen že pripúšťa, že láska skutočne je, ale dokonca sa o nej dá a má aj hovoriť – a teda tiež o nej písať. To iba Andričovi zatiaľ "nedošlo, že nevyslovenie niektorých slov v niektorých situáciách je prinajmenšom rovnako fatálne ako vyslovenie niektorých iných slov v niektorých iných situáciách“. Aká zmena oproti Ballovi z jeho spisovateľských počiatkov! A aký dôvod nechať sa ním znova čitateľsky prekvapovať! V jeho – dosiaľ – azda najlepšej knihe.
