„Človek má robiť dobro bez ohľadu na to, či mu za to niekto niečo dá alebo nedá,“ odpovedá Anton Srholec na otvorenú otázku, či toho občas nemáva plné zuby. Kňaz vysvätený samotným pápežom založil útulok pre bezdomovcov Resoty a ubytoval v ňom tisíc chlapov na okraji spoločnosti. Do posledných dní svojho života sa o ľudí, ktorí spadli na dno, staral ako otec. Spravodlivo, láskyplne, oddane. Aj o tom sú rozhovory v knihe Bezdomovec z povolania.
Ako jedna rodina
Pišta Vandal, metalista, básnik a redaktor, strávil s Antóniom hodiny, týždne, mesiace a pýtal sa na všetko. Kniha je koncipovaná ako plynulý prechod príbehom, od detstva až po súčasnosť. Kňazi radi kážu, ale Srholec nie. On rozpráva. Svojho Boha nosí v srdci, ponúkne ho, ak má ktosi záujem, ale nikomu nevnucuje svoje predstavy.
Vendelínko z domova Resoty umieral a okolo jeho postele sa zišli všetci spolubývajúci. Sú ako jedna rodina. Stál tam aj Anton. Pripil si s ostatnými po poháriku, ponúkol cigaretu, ktorá kolovala po miestnosti, požehnal odchádzajúcemu a so svojimi „chlapcami“ zdieľal okamih smrti. „Tam človek nemôže viesť nejaké obrady. To náboženské sa u nás posúva do slušného, pokojného spolunažívania. Vytvárame dobré podmienky, nenásilie. Láska vyjadrená skutkom i slovom,“ vysvetľuje.
Fragmenty zo Srholcovho života otvárajú srdce, apelujú proti ľudskej túžbe vlastniť materiálne, neraz spôsobujú až zahanbenie nad vlastnou pohodlnosťou. Sú to malé úlomky, ktoré prežiaria ego – veľké mementá ľudskej pokory a cesty za dobrom, ktoré vyznievajú o to silnejšie, že ich Anton rozpráva akoby medzi rečou, bez pátosu a snahy podčiarknuť. Kázne bez veľkých slov, kázne zo skutkov.
Po barbarskej noci, v osudný aprílový deň roku 1950, keď komunisti násilím a terorom pozatvárali a vymietli rehole, sa začal pripravovať útek. Organizované pogromy, fyzické napadnutia, likvidácia ľudí – mnohí duchovní zmizli zo sveta z jedného dňa na druhý a ich prípady sú dodnes neprešetrené. V niektorých obciach, ako boli Heľpa, Borský Mikuláš či Búry, ľudia s palicami a sedliackymi nástrojmi bránili svojich kňazov. „Kontrarevolúcia, to by bola vtedy samovražda,“ spomína kňaz. Dvadsaťštyri ľudí sa rozhodlo vydať sa na pochod cez Moravu, utiecť. Medzi nimi bol aj Anton Srholec, pripravený odísť so štangľou salámy, gumenými čižmami, citrónmi a pár knihami.
Šesťdesiatkilometrový pochod medzi Šaštínom a Moravou bol riskantný, starší nevládali, jeden držal druhého. Obeta a na konci nej rozvodnená Morava, rozširujúce sa vody z topiacich sa snehov. Koniec – začiatok väzenia a neslobody.
Boj o prežitie
Rodený Skaličan, vyrastajúci so svojimi šiestimi súrodencami v rodine milujúcej matky a spravodlivého, pracovitého a láskavého otca, sa v 50. rokoch stáva nepriateľom režimu číslo jeden. Najprv väzenie v chlade a vlhku zničeného Bratislavského hradu, potom cela v Leopoldove a rozsudok – dva roky za pokus o prechod, desať rokov za vatikánsku špionáž. Absurdnosť, vykonštruovanosť, klamstvo, ktoré mali za následok presun do Jáchymova. Hlad, špina a blato uránových baní. Nekončiaci boj o prežitie. Záchrana seba aj ostatných. „Nebola nijaká nádej, že komunizmus padne. Lebo nielen v Československu, ale aj vo svete bol komunizmus na vzostupe. Preto som musel robiť tak, aby som prežil, aby som zbytočne nestrácal sily a aby som nepodporoval ten režim," dodáva kňaz.
Možno odpustiť, keď ste stratili tretinu života? Láska k vlasti ho pritiahla späť na Slovensko, aj keď po vysviacke v roku 1970 mohol zostať v Ríme. Na otázku, či neoľutoval, rázne vraví, že nikdy. „Dávaš svoj prínos do jedného spoločného pokladu. Ako vklad do mlyna. Pre jeden národ. Cez ten národ sa to odovzdáva ďalej. Som rád, že som neostal vonku.“ Najväčším zadosťučinením sa stal pre Antona pád komunizmu, víťazstvo bez jediného výstrelu.
Spojenie funguje
Pišta Vandal sa vydal na odvážnu cestu – rozhovorom sprostredkovať obraz veľkej osobnosti. Aby bol takýto obraz vierohodný, potrebuje nielen skúseného a pripraveného novinára, ale aj otvoreného, vnímavého človeka. Pišta Vandal Chrappa je tak trochu chuligán s veľkým srdcom, vandal s detskými očami, priateľ so zvedavými otázkami. Spojenie s Antonom Srholcom funguje. Autorove otázky sú očistené od schematizmu, pátosu aj poklonkovania, prirodzene nadväzujú jedna na druhú, aby otvárali stále nové, hlbšie komnaty. Kľúčom k ich odomknutiu je nielen dokonalé ovládanie novinárskeho remesla, ale najmä ľudskosť, empatia, vzájomné vylaďovanie a vstup do krehkých priestorov duševných rozmerov.
Chronologicky vedený rozhovor dáva možnosť preniknúť a obsiahnuť dekády Srholcovho života vertikálne aj horizontálne. António ich má veľa a každá z týchto kapitol je rovnako silná. Prechody v podobe fotografií Matúša Zajaca toto duchovno umocňujú. Zachytávajú pôsobenie kňaza v zariadení Resoty. Veľký a starostlivý otec a vôkol jeho maličkí. Pohladí ich, keď treba, utíši, vyhreší, ak je to nutné. Ale najmä zdieľa s nimi radosti, zlyhania, malé víťazstvá, hlboké rany.
Aký bude svet bez Antona Srholca, ktorý nás 7. januára navždy opustil? Istotne by si prial, aby bežal ďalej a nasledoval dobro za každých okolností.