Jeho dielo je dôležitou súčasťou dedičstva literárneho modernizmu a predstavuje tiež spojivo medzi dielami iných nemecky píšucich autorov – Heinrichom von Kleist a Franzom Kafkom.
Walser vo svojich prózach píše o konkrétnych ľuďoch a obyčajných veciach a dokáže ich vidieť v nezvyčajných polohách, dodať im prekvapujúcu hĺbku a nečakaný rozmer, pričom svojím prenikavým pohľadom odhaľuje aktuálne, ale aj budúce rozpory a konflikty svojej doby. Iskrivá priezračnosť jeho próz pramení z faktu, že materiál pre svoje texty čerpá z vlastnej skúsenosti, len z vlastného autentického zážitku či z bezprostredného intuitívneho potešenia zo základných vecí života, ktoré ponúkajú príroda a spoločenstvo ľudí.
Jeho prózy sú na jednej strane spoločensky kritické, často ironické, no na strane druhej plné pochopenia a nestrojenej láskavosti. A navyše sú svieže a stroho duchaplné.
Robert Walser (1878–1956) bol v prvej polovici svojho života ako spisovateľ možno o čosi známejší ako napríklad Franz Kafka. Napriek tomu sa nedokázal živiť výhradne literatúrou a vykonával rôzne málo platené zamestnania. Neskôr trpel úzkosťou a halucináciami a strávil mnoho rokov v sanatóriách. Hoci jeho veľkými obdivovateľmi boli napríklad Robert Musil, Herman Hesse, Christian Morgenstern či Stefan Zweig, jeho dielo bolo fakticky znovuobjavené až v 70. rokoch minulého storočia a potom na prelome milénií, keď sa podarilo dešifrovať a vydať jeho neskoršie rukopisy, ktoré písal zakódovaným jazykom a miniatúrnym písmom na kúsky papiera zozbierané v sanatóriu.
Preklad Katarína Széherová. Hronka