Nejde o hedonizmus, ale útek pred trpkou realitou osamelosti. Vplyvom svojich niekoľkých zlých rozhodnutí sa nemá rada a dokáže si od srdca vynadať. Niekedy dokonca aj metaforicky, keď sa rozhovorí o tom, ako nie je ani len literárne verná a v jej „lone skončí množstvo autorov“.
Prozaická debutantka Mara Stanková vytvorila postavu autenticky opisujúcu (anti)hrdinov súčasnej generácie. Rúcaním pohlavných bariér, ktoré tvrdili, že stratiť sa v beznádejnom svete môže len muž, ponúka čitateľom výpoveď zúfalej generácie. Využíva jej jazyk, čo robí zo súboru poviedok ľahko čitateľnú literatúru, stále však nie brakovú. Nechala si priestor na prirodzene znejúce metafory a nevinné slovné hračky, nepôsobiace ako päsť na oko.
Napríklad, až po druhom či treťom čítaní si všimnete, že v poviedke Bratstvo čierneho peria sú pasáže, kde je každá nasledujúca veta posledným písmenom tej predošlej. Tiež sa jej darí hrať so slovnými druhmi, ich viacvýznamovosťou či kontextuálnym osadením, a to z vety na vetu. V jednej sa sťažuje na to, ako je všetko trvalo viditeľné na sociálnych sieťach, zatiaľ čo v ďalšej je ona rovnako viditeľná v jednej z bratislavských kaviarní.
LottiNElásky možno nájsť na stránkach internetových kníhkupcov v sekciách ako ženský román, erotická literatúra a iné odnože. Pravdou však je, že zbierku osemnástich poviedok nemožno žánrovo ohraničiť, čo je len pozitívum. Je to síce ženský pohľad na beznádejný život, ale vďaka prvkom rozprávkovosti (rozprávajúca bábika Hlave 23 alebo radiaci vodník v Čiernej Lotte) prepletených s drsnosťou reality sa zo Stankovej tvorby stáva literatúra príťažlivá aj pre mužské publikum.