Literárni vedci Radoslav Passia a Ivana Taranenková v knižke Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia hovoria o skupine spisovateľov, ktorých označujú ako technokratov príbehu. „Sústreďujú sa na budovanie tajomnej atmosféry, kumuláciu groteskno-bizarných prvkov a excentrických motívov a narúšanie súdržnosti prirodzeného poriadku sveta, ktorý sa napokon definitívne zvráti vo vyústení príbehu, alebo sa ponecháva v nevyjasnenom stave,“ píšu pri spoločnom opise tvorby autorov ako Pavol Rankov, Karol D. Horváth, ale aj Peter Krištúfek. Ako ďalej spomínajú, práve pri ich dielach sa na prelome deväťdesiatych a nultých rokov hovorilo o „renesancii poviedky“ v slovenskej literatúre. Krištúfkovo meno však v tomto zozname mohlo chýbať, ak by sa dal zlákať ďalšou z jeho mnohých vášní – biológiou.
„Mám rád prírodu a rôzne životné formy, odlišné od tej našej. Zbožňujem napríklad hmyz! Po gymnáziu som dva roky študoval biológiu, ale nepokladám to za stratený čas – pretože veda naučí človeka uvažovať systematicky. Písať som začal pomerne neskoro,“ priblížil pre Pravdu v roku 2010 Krištúfek, ktorý nakoniec vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Prvý ozajstný literárny text s názvom Aký nádherný svet, s ktorým sa umiestnil vo finále súťaže Poviedka, bol podľa jeho slov prepísaným scenárom absolventského filmu z VŠMU.
Bizarné spojenia a návraty v čase
Peter Krištúfek je autorom troch poviedkových zbierok – Nepresné miesto (2002, prémia Ivana Kraska), Voľným okom (2004) a Mimo času (2009). O poslednej zbierke pre denník Pravda napísala aj poetka a prekladateľka Elena Hidvéghyová-Yung: „Autora rovnako ako v predchádzajúcich knihách poviedok láka tajomný svet napätia a kriminálnych zápletiek, hororu, brutálneho násilia, až psychotrileru a psychopatických šialencov, ktorí sú jeho hlavnými aktérmi. Štýl jeho písania neraz pripomína bizarnú gotickú spisbu, kde sú hrôzostrašné krutosti zvláštne premiešané s dusivou nostalgiou a tajomnou, romantickou atmosférou. Celé toto temné spektrum je však vzácne vyvážené Krištúfkovou láskou a zmyslom pre jemnosť, fajnovosť a všetky pozitívne, ušľachtilé veci tohto sveta. Od vynikajúcej hudby, poézie, maliarstva až po najvzácnejšie klenoty ducha v podobe myšlienok skvelých filozofov a náboženských mysliteľov.“
Prvý román s názvom Šepkár napísal Krištúfek v roku 2008 a získal zaň nomináciu na Prix du livre Européen (Cenu európskej knihy). Nasledovali Blíženci a protinožci (2010), Dom hluchého (2012) či Atlas zabúdania (2013). V tom čase sa prejavila aj Krištúfkova náklonnosť k historicko-spoločenskej próze s dôrazom na dejinné udalosti 20. storočia. Rozprávanie zasadené do historickej reality Slovenska tvorí základ knihy Dom hluchého, Atlas zabúdania zase vznikol ako prirodzený doplnok tohto románu. Zachytáva obdobie rokov 1914 – 2014, pričom každému roku je priradený jeden text, ktorý vyjadruje atmosféru danej doby.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
„V Atlase zabúdania sa odráža moja fascinácia tým, ako vyzerá a ako sa vyvíja náš svet, a rovnako aj to, aká zradná a nevyspytateľná je naša pamäť,“ napísal v knižke Krištúfek. Jeho ďalšími románmi sú Emma a smrtihlav (2014) či Telá (2016). Vlani zostavil knihu o spisovateľovi Kornelovi Földvárim, ktorá vyšla pod názvom Kornel Földvári: O sebe. Po Földváriho smrti pracoval na tom, aby sa z jeho povestnej zbierky kníh stala verejne prístupná knižnica. Vo vydavateľstve Marenčin PT mu tento rok vyjde aj kniha Lady Xanax, pán Snehulienka a ja. So svojou tvorbou sa Krištúfek pravidelne objavoval medzi finalistami ceny Anasoft litera či súťaže Poviedka.
Lovec na knižnom poli
Fascinácia históriou Petra Krištúfka neprenasledovala len v literárnej tvorbe. Mnohí ho poznali aj ako vášnivého zberateľa bibliofílií či historickej tlače, a nerobilo mu problém prečítať si ich ani po latinsky. „Môj vzťah k antikvariátom a všetkým miestam, kde sa staré knihy dajú nájsť, je veľmi silný a je pravda, že sa ma až zmocňuje triaška, keď také miesta navštívim,“ priznal autor v marci v rozhlasovej relácii Rádia Devín Ars litera – rozhlasový antikvariát.
Pri raritných výtlačkoch sa podľa jeho slov rád dáva prekvapiť: „Oveľa radšej knihy náhodne lovím. Povedal by som to takto. Ako boli kedysi ľudia v praveku lovci a zberači, tak niektorí knihy nachádzajú a ja som lovec. Lov okolo toho ma vlastne baví najviac.“ Ako ďalej v relácii spomenul, medzi najcennejšie (a najobľúbenejšie) tituly, ktoré vlastní, patrí aj Piľní poľní aj domajší hospodár Juraja Fándlyho či zbierka Nox et solitudo Ivana Kraska.
Napriek aktívnej literárnej tvorbe Krištúfek vždy tvrdil, že jeho povolaním je filmová a televízna réžia. „S humorom hovorím, že ja sa literatúrou živím, lebo režírujem televízne literárne relácie. Bolo by príjemné živiť sa umeleckou literatúrou, ale úprimnejšie sa píše, keď človek nemyslí na honorár,“ povedal v rozhovore pre Pravdu. Ako filmár je autorom vyše dvadsiatky dokumentárnych filmov, dvoch kratších hraných snímok, televízneho filmu Dlhá krátka noc (2003) či dokumentu Momentky (2008) o hudobníkovi Dežovi Ursinym, ktorého veľmi obdivoval. Nakrútil aj televízny dokument Neviditeľný nepriateľ (2011) či snímku Viditeľný svet (2011) v hlavnej úlohe s Ivanom Trojanom. Podieľal sa aj na poviedkovom filme Slovensko 2.0 (2014).
Racio pri filme, cit pri knihe
Bolo podľa neho ľahšie napísať knihu alebo nakrútiť film? Ako tvrdil, mnoho ľudí si predstavuje réžiu veľmi romanticky, ale pri analýze do detailov sa romantika stráca: „Je potrebné presne vybrať kostýmy, rekvizity, uhly záberov… Musí sa prejsť racionálnou fázou, aby sa vytvoril umelecký výsledok. Réžia ma naučila rozmýšľať racionálne, hoci moja prirodzenosť stojí skôr na pocitovosti, asociatívnosti a impulzívnosti.“
Ako v emotívnej spomienke na sociálnej sieti pripomenul jeho blízky priateľ, propagátor literatúry Dado Nagy, Krištúfek mal množstvo rozrobených projektov, na ktoré sa veľmi tešil: „Bol systematický, cieľavedomý a pracovitý. Múdry a veľmi vtipný. Dopísal finálnu verziu scenára filmu podľa vlastnej knihy, dokončil komiks, a mal radosť z rubriky Zabudnuté knihy… pokračoval v projekte rozhlasových dramatizácií v banskobystrickom rozhlase. Chystal krst nového románu a o ďalších dvoch mi rozprával. Peťo je tak intenzívne prítomný v mojom živote, že nedokážem uveriť, že tu už nie je.“ Spomínanou snímkou je celovečerný hraný film Ema a Smrtihlav, na ktorom spolupracoval so spoločnosťou PubRes.
Ako na vzácneho priateľa si na Petra Krištúfka spomína aj zakladateľ Artfora Vladimír Michal: „Môj rozum si ešte stále nevie pripustiť, že nie je. Cítim celý deň silný pocit náhleho nenaplnenia a nemožnosť dopovedať. Zažívam uvedenie Atlasu zabúdania do krutej praxe. Naše stretnutia boli viac pracovné ako spoločenské. Trvali vždy dlho. Rozhovory s Petrom plynuli v bezčasí. Príjemne. Meníme naše malé svety; má to zmysel; presah z minulosti – to boli jeho témy. A zrazu, nečakane, podpásovo presah opačným smerom: do budúcnosti. Je to absurdná neskutočnosť. Ďalšie číslo v mojom telefóne, na ktoré sa už nedá dovolať.“
