Autorka knihy Tetovač z Auschwitzu: Úspech knihy mi vyrazil dych

Novozélandská spisovateľka Heather Morris je nadšená a dojatá popularitou svojej prvej knihy Tetovač z Auschwitzu.

19.11.2018 14:00
debata

Odzbrojujúci román o dvoch slovenských Židoch, Lalem a Gite Sokolovovcoch, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne si našli nový domov v Austrálii, zaznamenal od začiatku roka obrovský úspech po celom svete.

Spisovateľka Heather Morris. Foto: HeatherMorris.com
spisovateľka Heather Morris Spisovateľka Heather Morris.

Heather Morris to doslova vyrazilo dych. „Som úplne dojatá. Tú knihu som chcela vydať sama, dať to na Amazon, vytlačiť asi sto kópii a rozdať ich. Dnes je predaných vyše milión výtlačkov a stále je niekoľko krajín, v ktorých sa vydanie ešte pripravuje,“ uviedla v rozhovore autorka, ktorej publikácia je momentálne k dispozícii v 46 krajinách sveta a 38 prekladoch. „Myslím, že môj problém je, že je to moja prvá kniha. Mala som napísať už šesť kníh, mohli mi tie prvé tri odmietnuť, mohla som následne získať vydavateľa na štvrtú, predať sto kópii… To by bol štandard. Toto bol náhly úspech a ja nemám žiadne spisovateľské pozadie, žiadny kontext, do ktorého by som to celé zasadila, takže vôbec neviem, ako to spracovať,“ priznala spisovateľka. „Moji spoluautori v Austrálii ma teraz nemajú radi, ale ja nevidím ako hviezdu seba, populárna je tá kniha. Keď píše napríklad Dan Brown, je to jeho kniha a jeho príbeh. Toto je moja kniha, ale Laleho príbeh. Ja veľmi jednoznačne rozlišujem medzi týmito dvomi polohami. A je to obrovské privilégium, že môžem práve ja jeho príbeh interpretovať. Je to príbeh, o ktorý ľudia majú záujem, chcú si ho vypočuť. Za to musím byť vďačná a aj som,“ podotkla Morris.

Tetovač z Auschwitzu

S charizmatickým Lalem sa spoznala v roku 2003, krátko po tom, ako zomrela jeho životná láska Gita. „Bola som na káve s kamarátkou v Melbourne a ona mi čisto mimovoľne hovorí, že má známeho, ktorému práve zomrela mama a jeho otec ho požiadal, aby našiel niekoho, komu by vyrozprával svoj príbeh. Tá osoba nemohla byť židovského pôvodu. Moja kamarátka bola Židovka, no vedela, že ja nie som, tak sa ma opýtala, či sa s ním nechcem stretnúť. A ja som povedala áno. Také to bolo jednoduché,“ priblížila spisovateľka.

Morris spočiatku vôbec netušila, čo z ich stretnutí s Lalem vznikne. „Prvé štyri mesiace som len sedela uňho a počúvala ho. Nevedel, ako ten príbeh vyrozprávať, bol to 87 ročný muž, ktorému práve zomrela manželka a nesmierne žialil. Dlhé mesiace som si myslela, že budem len niekto, komu sa môže vyžalovať. V jeho rozprávaní však boli aj útržky, ktoré ma veľmi zaujali, len nebol spočiatku schopný rozprávať ten príbeh s takou emóciou, akú si to žiadalo, bol veľmi faktický. Tak som to nechala len tak plynúť, chodila som za ním tak dva, tri krát do týždňa a nikdy som nič nezaznamenávala, nenahrávala ani nezapisovala. Nechala som ho len rozprávať,“ opísala začiatok ich spolupráce s Lalem. Časom si však Morris získala Laleho dôveru a on sa jej začal zverovať i s najhlbšími pocitmi. „A vtedy ma do svojho príbehu úplne vtiahol,“ uznala autorka.

Spoznávanie Laleho a zaznamenávanie jeho životného údelu však nebolo pre ňu vždy jednoduché. „Existuje syndróm transferencie. Veľmi často ho zažívajú ľudia, ktorí pracujú v oblasti mentálneho zdravia. Keď strávite čas s niekým, kto prežil nejakú traumu a ten dotyčný sa začne uvoľňovať a zdieľa s vami svoju bolesť, tak všetky tie emócie prejdú z ich pliec na vaše a tá trauma napokon skončí vo vašej hlave. To sa mi začalo diať. Lale po nejakom čase už nerozprával toľko o tom, ako túži stretnúť Gitu. Začali sme chodiť do kina, na spoločenské podujatia, oslobodzoval sa od toho bremena, od bolesti a pocitu viny a mne zrazu začalo bývať ťažko. Občas boli aj chvíle, keď som sa s ním už nechcela stretať. Že sa niečo so mnou deje, si najprv všimla moja rodina. Neskôr som o tom hovorila s kolegyňou v nemocnici, kde som pracovala a ona mi dala len taký láskyplný pohlavok a vraví mi ‘To je úplne klasický prípad transferencie, s tým sa vyrovnaj‘… Vzápätí som si uvedomila, že tá bolesť, ktorú v poslednom čase tak intenzívne cítim, nie je predsa moja a Laleho traumu nemôžem nikdy prijať za svoju. Akonáhle som k tomuto poznaniu prišla, bolesť poľavila a ja som bola schopná vrátiť sa k nášmu priateľstvu a opäť sa tešiť na naše stretnutia. Posledné dva roky jeho života nemal náš vzťah už nič spoločné s tým príbehom, bolo to len jedno nádherné priateľstvo,“ zaspomínala si Morris.

Lale zomrel tri roky po Gite, 31. októbra 2006. Morris mu za jeho života stihla dať len náčrt scenára, ktorý na základe jeho rozprávania napísala. „Listoval si ho stranu po strane, všade videl svoje a Gitine meno a bol veľmi šťastný. V tom čase som ešte vôbec nerozmýšľala nad knihou, s Lalem som sa začala stretávať krátko po tom, čo som vyštudovala scenáristiku, takže som sa prirodzene uberala týmto smerom. V Melbourne sme mali aj produkčnú spoločnosť, ktorá z toho chcela spraviť film. Priviedla som producentov a režisérov, aby sa s Lalem stretli. Vtedy bol ako dieťa v cukrárni, stál pred kamerami, všetka pozornosť naňho… Som šťastná, že to mohol zažiť. Vedel, že ľudia chceli prerozprávať jeho príbeh. Scenár bol však na svete dobrých sedem rokov a napriek tomu, že naň filmová spoločnosť vlastnila práva, nič z neho nevzniklo, tak som si práva vzala späť. Nejaký čas som ešte nevedela, čo s tým, až kým som jedného dňa nenavštívila brata a švagrinú v San Diegu v Californii a vtedy mi švagriná hovorí ‘Vieš čo, dočerta, už konečne napíš tú knihu a zbav sa toho!‘ To bolo, ako keby vo mne niekto zažal žiarovku. Hovorím jej ‘Ok, tak to teda skúsim.‘ A tak som to skúsila,“ povedala autorka.

Príbeh, ktorý vnáša do duše nádej, si čitatelia a čitateľky obľúbili rekordne rýchlo, Morris sa na každom kroku stretala s pozitívnou odozvou. Spomedzi mnohých reakcii ju zrejme najviac dojal mail od páru z Británie, ktorému mala kniha dodať silu, keď nečakane prišli o bábätko a veľmi príjemne ju prekvapila i reakcia mužov v londýnskej väznici. „Po skúsenosti s nimi ma moje vydavateľstvo teraz povzbudzuje, aby som oslovila ďalších autorov, ktorí by chodili do väzníc tiež a komunikovali s tými ľuďmi, ktorí tam sú. Psychológovia, sociálni pracovníci a ľudia, ktorí poskytujú väzňom nejakú oporu, mi všetci hovorili, ako tí väzni úžasne komunikujú s ľuďmi s externého prostredia, čo som si vyskúšala aj na vlastnej koži a všetkým sa nám to napokon veľmi páčilo. Strávila som v tej väznici asi dve hodiny a s tuctom väzňov, ktorých vybrali, som obedovala. Dosť sme sa nasmiali. A musím povedať, že to teda neboli len takí drobní zlodejíčkovia, hovoríme o naozaj násilných gangstroch. Bola to zaujímavá skúsenosť. Som zvedavá, kam ma kniha zavedie nabudúce,“ podotkla spisovateľka, ktorá v súčasnosti už pracuje na úpravách scenára pre seriál. „Neskôr bude aj film, medzi výrobou seriálu a filmu máme tri roky čas. A v Británii je divadlo, ktoré chce z toho urobiť hru,“ prezradila.

debata chyba
Viac na túto tému: #Heather Morris