Kniha týždňa: Ostrov pokladov Kornela Földváriho

Foto: Koloman Kertész Bagala

Kornel Földvári Výstrel v zrkadle Kornel Földvári: Výstrel v zrkadle

Objaviteľ manuskriptu naďabil vskutku na truhlicu s pirátskym pokladom – rukopis Výstrelu v zrkadle je práve tou legendárnou knihou, ktorú Kornel Földvári svojho času spomínal v ktoromsi rozhovore, že ju v roku 1970 pripravil pre vydavateľstvo Smena a ktorá už potom, samozrejme, v zmenenej spoločensko-politickej situácii nemohla vyjsť: jej autor bol totiž pre normalizačný režim nevyhovujúci.

Neprijateľný bol tiež jej kontraband „čítania pod lavicou“ (ako boli zaznávané „neseriózne“ žánre detektívky, hororu, dobrodružného románu, westernu, sci-fi či média komiksu). Kniha Výstrel v zrkadle dnes vychádza v rade zobraných spisov Kornela Földváriho vo vydavateľstve Kolomana Kertésza Bagalu – dosiaľ vyšli zväzky O stručnosti a O detektívke.

Knižnica na ostrove

Na tú otrepanú otázku, akú knihu by ste si vzali na opustený ostrov, by ste – za predpokladu, že ste romantickým čitateľom námorných príbehov – určite neodpovedali pragmaticky, že príručku návodu na prežitie. Veď taký návod už predsa poznáte práve z Robinsona Crusoea, z Tajomného ostrova či Ostrova pokladov a desiatok ďalších robinzonád. Akiste by ste si so sebou najradšej vzali hneď celú knižnicu.

No keďže celú knižnicu si so sebou zobrať nemôžete, použijete, tak ako váš hrdina a vzor Old Shatterhand, lesť: postačí jediná kniha, ktorá je sama knižnicou. A ak ste milovníkom dobrodružných príbehov, bez zaváhania si vezmete Výstrel v zrkadle od Kornela Földváriho. Kornel Földvári vás v nej pozýva na prechádzku svojou osobnou „mentálnou knižnicou“ so zaprášenými zväzkami kníh a ich hrdinami. (Časť materiálneho „podkladu“ tejto knižnice môžete vidieť v Esterházyho paláci v expozícii Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov.)

Tiež treba povedať, že v časoch veľmi zlých a veľmi dlhých (od sklonku 30. rokov 20. storočia až do konca 80. rokov) to bola práve táto dobrodružná literatúra, ktorá bola návodom na prežitie pre autora Výstrelu v zrkadle – aj takýto príbeh sa totiž skrýva za touto knihou. Lebo čitateľ, ako nás upozorňuje Kornel Földvári, „prahne v literatúre po niečom inom, ako je to, v čom žije“. Knihy plné cti a odvahy, dobrodružstiev, nečakaných dejových zvratov a tajomstiev, sa tak stali pre ich čitateľa a analytika Kornela Földváriho oným vytúženým ostrovom blaženosti, na ktorý mohol v zlých časoch aspoň vo fantázii občas uniknúť. Vznik tejto literatúry si podľa neho vyžiadala samotná existenčná nevyhnutnosť.

Obrana práva na zábavu

Kniha Kornela Földváriho je na jednej strane potrebnou obranou – dnes azda len o niečo menej – u nás zaznávaných žánrov populárneho čítania, na druhej strane však aj ich invenčnou analýzou. Základné neotrasiteľné východisko tohto vyznávača „čítania pod lavicou“ znie: „Literatúra sa nedelí na ,vyššiu' a ,nižšiu' (do ktorej niektorí estéti povýšenecky zaraďujú dobrodružné čítanie), ale na dobrú a zlú – čiže aj kvality dobrodružného románu závisia len od schopností jeho tvorcu“. V rámci žánrových špecifík dobrodružnej literatúry platia pre ňu „tie isté základné pravidlá ako pre celé umenie“. Tento čitateľský gurmán nepokryte, bez pretvárky pokladá za devízu dobrej literatúry „umenie nenudiť“.

Dobrodružná literatúra je práve dobrodružstvom čítania – a i keď my, podlavicoví čitatelia, nemáme veľmi radi učiteľov, čo nás nudia predmetmi, ktoré nás nezaujímajú, takého učiteľa ako Karl May, ktorý „učí svojimi strhujúcimi príbehmi mladého čitateľa čítať“, sme zasa vždy milovali. A na to, aby nás dobrodružný dej do seba vtiahol, aby z písmeniek na strane knihy vyvstali pred našimi zrakmi hrdinovia, naši dobrí priatelia či naše vzory, s ktorými by sme sa mohli stotožniť – napríklad aj vďaka mayovskej prvej osobe, kde „od sledovania príbehov hrdinovými očami je už len sotva badateľný krôčik k splynutiu s ním“ – na to je skrátka potrebné literárne majstrovstvo, ktoré má aj isté pravidlá: „aj dobrá zábava je umením“.

Kornel Földvári to ukazuje aj v „diagnostickej“ kapitole Umenie magazínovej poviedky. Keď tieto slová písal, v našej literatúre absentovali poviedky s „bravúrne komponovaným dejom, gradáciou a najmä s prekvapujúcou pointou“. Nepolopatistické, také, ktoré sú „vysokou školou zámlky a náznaku“, kde si čitateľ musí ako spisovateľov partner domyslieť doznenie príbehu. A po týchto jasnozrivých slovách prišiel spisovateľ Dušan Mitana a za ním ďalší…

Viaceré kapitoly sú vlastne aj dokumentom dobového boja za dobrú populárnu literatúru (a tento boj vybojoval predovšetkým práve Kornel Földvári s hŕstkou statočných) – akým je napríklad recenzia špionážneho sci-fi románu Ruda Morica a Imricha Vaňa Prípad Tubercilín (1958), ktorý však zostal „na polceste“.

Poriadny western ešte nikoho nezabil

Ten takmer surrealistický názov Výstrel v zrkadle má podvojný význam. Znamená jednak neškodnú iluzívnosť výstrelu v detektívke či kovbojke: jedine takýto patrón v skutočnosti nikoho nezabije, ale naopak, umožní nám dobrodružstvo čítania – vo westerne „hmatateľný súboj dobra so zlom“, „nevyhnutné situácie ,na ostrí noža'“. A v detektívke zasa poskytne zámienku na pátranie a logické riešenie záhady, kde si musí trošku ponamáhať svoje mozgové závity i čitateľ.

Na druhej strane, keďže „dej ani jednej dobrodružnej knihy sa neodohráva vo vzduchoprázdne“, však práve populárna literatúra zrkadlí ak už nie „realitu, tak reálie určite“. Preto napríklad kapitola o Sherlockovi Holmesovi nečakane nesie názov Detektívka ako sociologická sonda a Kornel Földvári ukazuje pestrú galériu spoločenských typov viktoriánskeho Anglicka, medzi ktorými sa so svojou dedukčnou metódou pohybuje preslávený fiktívny detektív. A spomína Doylov holmesovský „príbeh, hodný majstra trpkej satiry“ – „príbeh človeka, ktorý sa vzdal žurnalistiky a živil sa žobraním, pretože mu to vynášalo viac“. Na dovŕšenie kalichu trpkosti možno dodať, že A. C. Doyle inšpiráciu pre tento prípad čerpal z dobovej tlače (rovnakú tému spracoval aj „seriózny spisovateľ“ Thackeray).

Žáner westernu zasa fascinuje Kornela Földváriho aj tým, že je vlastne esenciou dejín Ameriky a jej psychiky, zachytáva „zrod národa“ „z krvi, utrpenia, bezpríkladnej ukrutnosti, ale i hrdinstva a sebaobetovania sa“, v zrýchlenej forme akoby v priamom prenose. I s tragikou, stojacou za touto „dejinnou nevyhnutnosťou“ dobývania divokého západu (pre mnohých z nás sa doslov Kornela Földváriho k Mayovmu Winnetouovi v edícii Stopy Hrdina umierajúceho národa stal doslova súčasťou Mayovej tragickej epopeje): „tragédia vyvražďovania Indiánov i tragédia priekopníkov, ktorí budujú nový svet na krvi, mŕtvolách a nespravodlivosti“.

Priekopníci s ich drsným životom a priekopníci literárni, tvoriaci literatúru nového kontinentu a rodiacej sa kultúry, sú akoby dvoma stranami tej istej mince. Žáner hororu má zasa pre Kornela Földváriho korene v ľudskom uspôsobení ako takom – aj človek technickej civilizácie „jednoducho túži, aby sa mohol tak trochu starosvetsky báť. Aj strach je totiž istota, pretože je ľudský…“.

Portrétista

Kornel Földvári má empaticky rád oba typy „svojich“ autorov – rovnako tých, ktorí tak ako Herman Melville či Jack London väčšinu svojich kníh najprv prežili; autorov, v ktorých tvorbe nebezpečenstvo, čin, česť a postavenie sa čelom zoči-voči osudu kovajú celých chlapov.

Pociťuje však spriaznenosť aj s romantickým rojkom ako trebárs Alexander Grin, ktorý nevedel a nechcel žiť v tomto svete, a preto si v literatúre stvoril „zhmotnený (…) sen, ničím nehatený svet fantázie“. A vykreslí nádherný portrét Karla Maya, ktorý cvála „na mustangovi fantázie“ do ríše svojej imaginácie a berie do nej aj nás, svojich dychtivých čitateľov. Až napokon „tento obdivuhodný fantasta sa tak vžil do svojho lákavého sna, že mu sám uveril“ – koniec koncov, rovnako ako sme mu uverili my, jeho čitatelia, a stotožnili sa s ním: „pravdepodobne ani jeden z autorov dobrodružnej literatúry neposkytuje čitateľovi takú možnosť stotožniť sa s hrdinom ako Mayov hrdina-rozprávač“.

Nie je toto vnorenie sa do imaginárneho sveta azda tou najlepšou vizitkou kvalitnej dobrodružnej literatúry?

Stále pod lavicou

I keď sa od roku 1970 už medzičasom v slovenskej literárnej vede zrodilo viacero knižných publikácií zaoberajúcich sa rôznymi žánrami populárnej literatúry (hororom, detektívkou či sci-fi), kniha Kornela Földváriho, ktorá ako celok vstupuje do knižnej kultúry vlastne až teraz, je u nás podnes najkomplexnejším rozborom tohto fenoménu. Nehovoriac o tom, že je rozborom veľmi osobným a osobitým, ktorý nesie neopakovateľnú pečať svojho tvorcu.

Po metodologickom vymedzení svojho prístupu (odhaliť mechanizmus literárnej zábavy) postupuje Kornel Földvári formou hĺbkových sond – portrétov svojich milovaných autorov detektívok, westernov, hororov i fantastiky (ako napríklad Poe, Doyle, A. Christie, Chandler, Simenon, K. May, M. Twain, B. Stoker, Stevenson, H. Melville, J. Conrad, A. Grin a mnohí ďalší). A tak ako karikaturista niekoľkými ťahmi ceruzky, aj Kornel Földvári dokáže zopár dobre mierenými výstrelmi do klávesov písacieho stroja načrtnúť majstrovské portréty svojich autorov a ich hrdinov, podobne ako kreslí „majstrovské portréty“ svojich „rýdzich charakterov“ Bret Harte.

Földváriho portréty mnohých literárnych hrdinov sú vlastne zároveň portrétmi ich autorov – totiž autorov, akými boli v ríši svojej fantázie a túžob (K. May): veď „keby nebol Cyrano existoval, bol by si ho asi Rostand vymyslel“.

Kniha Kornela Földváriho popri vyznaní lásky k dobrodružnej literatúre prináša aj množstvo informácií a poznatkov – no presne tak, ako to robia jeho milované žánre: čitateľ si, rovnako ako v dobrodružnom príbehu, fakty „osvojí akosi mimovoľne“, vtiahnutý do dobrodružného príbehu. Dozvie sa, napríklad, že doslova záplava Nemcov na divokom západe v Mayových románoch mala celkom reálny základ.

Prvá časť knihy sa zaoberá detektívkou (pokladal by som ju za Földváriho kráľovský žáner) a ako jedinú ju neskôr Kornel Földvári rozpracoval do prvej slovenskej knihy o tomto žánri O detektívke (vyd. Koloman Kertész Bagala, 2009).

Už vo Výstrele v zrkadle striktne zadefinuje detektívny žáner pomocou princípu tajomstva a jeho konštrukciou (spätnou – od zápletky k predpokladom), a nie témou zločinu (aby sme si ju neplietli s kriminálkou).

Vydavateľ Koloman Kertész Bagala sa správne rozhodol vydať Výstrel v zrkadle celý tak, ako ho pripravil (v tých časoch ešte pomerne mladý) Kornel Földvári v roku 1970, pretože tvorí prepojený celok – aj detektívka je predsa jednou zo žánrových foriem, aké nadobúda dobrodružstvo v literatúre. Celá kniha je totiž kompaktný celok, spojený leitmotívom čítania ako dobrodružstva, je to apoteóza a analýza kvalitnej dobrodružnej literatúry, ktorá ,vychováva' človeka k čítaniu a vo svojich najlepších kusoch (H. Melville) je tou najhodnotnejšou literatúrou. Lebo aj niektoré kolty sa dostanú na Parnas. Je to obrana zaznávanej pravdy, ku ktorej môže dospieť iba vášnivý čitateľ: že čítanie má byť predovšetkým dobrodružstvom.

Kornel Földvári: Výstrel v zrkadle
Koloman Kertész Bagala, Levice 2018