Próza, ktorá z jej návštev u osemdesiatročnej pani Iľky vznikla, zarezonovala. „Zo všetkého najviac ma baví rozoberať spoločenské procesy v tejto stále mladej krajine,“ hovorí poetka Katarína Kucbelová, ktorá vydala svoju prozaickú prvotinu Čepiec a zvíťazila v ankete Pravdy Kniha roka 2019.
Vybrali ste sa do Šumiaca, aby ste zistili niečo podstatnejšie o sebe, o ľuďoch. Pôvodne váš „kurz“ šitia čepca mal byť aj terapiou. Kedy ste pochopili, že je to materiál na knihu?
Pôvodný cieľ bol vytvoriť si priestor na to, aby som mohla prijať do života inú skúsenosť. A chcela som vedieť, čo predstavuje naučiť sa ušiť a vyšiť čepiec. Výroba ľudového kroja je časovo veľmi náročná, ale aký typ času to je? Ako nás takto strávený čas môže formovať, to mlčanie, sústredenie sa alebo rozhovory? Plán napísať túto konkrétnu knihu vznikol vtedy, keď som si postupne uvedomila, že postavou môže byť moja učiteľka, v knihe postava Iľky. Keď som sa presvedčila o tom, že si môžem dovoliť jej a svoju skúsenosť s ňou preniesť ďalej. Najdôležitejším momentom bolo zistenie, že v príbehu jednej knihy už jej život bol zachytený a tento zážitok pre ňu nie je nepríjemný. Iľka je totiž žena, od ktorej sa môžem len učiť, ako vnímať samu seba s odstupom. Postupne som zistila, že sa od nej učím, ako prežiť.
Foto: Natália Urblíková
Prečo ste si vybrali práve čepiec, keď k folklóru máte skôr odťažitý vzťah?
Čepiec je ťažký, má svoj tvar, je najviac zdobený, má rôzne časti, napríklad „ritku“, žiadna „sranda“. Folklór neprijímam bezvýhradne, baví ma však rozoberať ho, skúmať, konfrontovať súčasný naratív. Folklór ako spoločenský fenomén v našej krajine je už pre mňa téma, ku ktorej vzťah mám.
Prečo u vás s takou naliehavosťou prepukla pred časom potreba hľadať identitu: svoju aj nášho spoločenstva?
To sú práve otázky, ktoré si v súvislosti s folklórnou eufóriou kladiem. Prečo sa ľudová kultúra v našej krajine zhoduje až do takej miery s pocitom identity. Sú oblasti, kde je to prirodzené a logické, napríklad Šumiac, tu nie je dôvod ho spochybňovať. Na iných úrovniach je folklór buď predmetom stotožnenia sa, alebo vyhranenia sa, či karikatúry, čo je prirodzená reakcia. Chcela som písať o tejto téme bez pátosu aj bez ironizovania, zo všetkého najviac ma baví rozoberať spoločenské procesy v tejto stále mladej krajine. Pohľad cez osobnú históriu panej, o ktorej píšem, bol pre mňa v mnohom odhaľujúci, rovnako po spoločenskej, ako aj po osobnej linke.
Foto: Slovart, 219
Váš reportážny až sociologický pohľad na ľudí žijúci v Šumiaci. Bol to zámer alebo nevyhnutnosť, ako pochopiť realitu ich života bez fabulácie?
Je to v podstate veľmi subverzívna reportáž. Čo môže byť bizarnejším predmetom reportáže, ako vyšívanie v čase mieru? Nedá sa teda povedať, že mojím cieľom bol práve tento typ písania. Odrazu sa pre mňa stalo nesmierne dôležitým neoddeľovať líniu vzťahu mojej postavy a protagonistky, mňa samotnej a všetkých súvislostí, ktoré doň začali patriť. Mojím zámerom bolo dosiahnuť čo najväčšiu identifikáciu s prostredím a s ľuďmi, o ktorých píšem. A pochopila som, že je správne stále narúšať publicistický pohľad a priznávať svoje pochybnosti a osobné súvislosti, meniaci sa názor, priznávať, s čím som prišla a čo som sa dozvedela. Navyše vidíme len to, čo sme, čo chceme, preto som tam chodila znovu a znovu objavovať, čo som pri predchádzajúcej návšteve pochopila nesprávne, príliš cez vlastnú optiku, potrebovala som to korigovať.
Vo vašich zbierkach aj v najnovšej prvej próze cítiť neustále odhodlanie nepripustiť jediný falošný tón, urputnú snahu priblížiť sa pravdivosti tak, že neklamete. Ani seba, ani čitateľa, ani ľudí, o ktorých píšete. Ako vnímajú oni vašu knihu?
Moje postavy – konkrétne pani psychologička a Iľka – boli čitateľkami môjho textu už pred vydaním knihy. Chcela som, aby mali túto možnosť. Mala som veľký strach a keby som mohla, zapísala by som ho tiež, ale bola to, samozrejme, hranica mojich možností. Približovať sa pravdivosti je neustály proces, klameme sa predsa stále, naše myšlienky sú plné fiktívnych predstáv. Myslím si, že Iľka má aj po tejto knihe pocit, že ju mám rada, pretože o nič menej nejde. Ja som jej nesmierne vďačná, že mám možnosť zaoberať sa práve ňou.
Medzi vami a vašou hrdinkou vzniklo silné puto. Ako sa má teta Iľka dnes?
Bojuje, statočne a dôstojne, život dôchodcu v odľahlej obci odkázaného na zdravotnú starostlivosť je náročný. Veľmi ju obdivujem.
A ďalší protagonisti – Rómovia – poznajú text vašej knihy?
Zatiaľ o tom neviem, Rómovia sú v knihe v druhom pláne, zachytávam ich prevažne cez optiku majoritného obyvateľstva, to som aj chcela. Je to obec, v ktorej vo voľbách vyhráva Kotleba, chcela som vedieť, ako ich tamojšia majorita vníma naozaj. V knihe nie je konkrétna postava, ktorá by zabrala širšiu plochu, dokonca ani postava, s ktorou by som sa zoznámila bližšie, je tam veľa epizódnych postáv a nikomu z Rómov som ju teda nedala čítať dopredu. Čitateľ by mal ku koncu knihy pochopiť, na čo ste prišli pri uvažovaní o sebe, o nás všetkých.
Napriek tomu, mohli by ste to teraz v krátkosti sformulovať?
Nevedela som, kto z mojej rodiny do knihy zavíta, až v procese písania sa ukázalo, že to bola najmä moja stará mama. To nebolo rozhodnutie na začiatku môjho písania. Prišla som tiež na to, že kroje sa dajú dokončiť aj po niekoľkých rokoch, mám doma storočné časti čepca, ktoré môžem zapracovať do nového. Môžem to urobiť, hoci nie som zo Šumiaca a farby si vyberiem ja, do veľkej miery aj vzory a mieru zdobenia. Ak by som to povedala priamo, vďaka Iľke som objavila, že nie všetko, čo si v sebe nesieme z predchádzajúcich generácií, musíme pochopiť, zvládnuť, niečo môžeme nechať aj na tie ďalšie, spolu s nástrojmi, ako to urobiť a bez toho, aby nás to položilo. A odpúšťanie. Je to ešte väčšia téma, ako som si myslela, hoci by bolo fajn, keby som mohla napísať, že som prišla, ako na to.
