Vilikovský bol ostrov európskej kultivovanosti

Bibliografiu spisovateľa, ktorý podobne ako jeho rovesníci nastupujúci v šesťdesiatych rokoch zásadne zmenil tvár slovenskej prózy, už nové publikácie nerozšíria. Ale jeho texty budú v mysliach a fantázii čitateľov ožívať aj napriek tomu, že v pondelok odišiel na večnosť.

„Teším sa každému čitateľovi, aj tomu, ktorého nahnevám, alebo sklamem. Aj to je pre mňa istá informácia,“ pokračoval. Nahnevaní čitatelia sa mu vraj neozývali, natešení občas áno. „Títo nahnevaní sú asi rozvážnejší ľudia, ktorým sa nechce ísť až tak ďaleko, aby vynaložili námahu oznamovať to autorovi. No raz mi ktosi hovoril, že mi nadávali na internete. Ale to je v poriadku. Každému ohlasu sa človek poteší, aj keď nemám internet,“ vtipkoval pred ôsmimi rokmi.

Typickým znakom jeho textov bola britká irónia. „Ponechávam voľnú ruku čitateľom, aby si mohli vybrať, či sa bránim, alebo útočím. Jednoducho mám taký zlozvyk alebo zakorenené videnie, ktoré si ani neuvedomujem. A v bežnom živote mi to ani veľmi nepomáha,“ povedal.

Z FAMU ho vyhodili

„Po prvom ročníku na filmovej fakulte ma – našťastie pre slovenský film i pre mňa – vyhodili pre nedostatok talentu,“ spomínal na koniec päťdesiatych rokov, keď sa rozhodol študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU. Keď opustil svet filmu, zvolil si štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Asi nie náhodou, jeho matka angličtinu a slovenčinu učila, otec bol literárnym historikom. Ešte počas štúdií debutoval poviedkou Viac než kedykoľvek na stránkach Mladej tvorby. Po absolutóriu mu vyšla kniha poviedok Citová výchova v marci (1965).

V tom čase už pracoval ako redaktor Slovenských pohľadov, literárny mesačník však musel s nástupom normalizácie opustiť. Prichýlilo ho vydavateľstvo Tatran, neskôr časopis Romboid. Autorsky sa nadlho odmlčal, necítil potrebu meniť svoj hodnotový systém len kvôli „strážcom socialistického realizmu v umení“. Sústredil sa na prácu redaktora a prekladateľa. Po „nežnej“ mu za to vychádzala jedna kniha za druhou. Legendárne Večne je zelený, Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch, Slovenský Casanova (spolu s Lajosom Grendelom), detektívka Peší príbeh…

Pri práci si púšťal hudbu. „K prekladaniu, pri ktorom riešim najmä technické problémy, mi najlepšie pasuje ,vážna' hudba, kým pri vlastných textoch, kde sa väčšmi dostáva k slovu fantázia, počúvam skôr džez,“ prezradil v rozhovore pre Knižnú revue. Ale inak vraj hudbu nepočúval. Rád zdôrazňoval, že za profesionálneho spisovateľa sa nepovažuje, keďže nikdy nemal cieľavedome premyslené, čo napíše.

Ako doteraz jediný slovenský spisovateľ zvíťazil v literárnej súťaži Anasoft litera dva razy. Hneď v prvom ročníku ovenčili vavríny víťaza jeho zbierku poviedok Čarovný papagáj a iné gýče (2005). O deväť rokov neskôr dosiahla na priečku najvyššiu Prvá a posledná láska, ktorej hlavní hrdinovia fotograf a dôchodca neprestávajú bojovať o lásku – utajenú, nepriznanú i neopätovanú.

Čítali ho doma i vo svete

„Pavel Vilikovský pre mňa odjakživa predstavoval žiariaci ostrov takpovediac európskej kultivovanosti v hnojových závanoch kopaničiarstva, ktorý do slovenskej literatúry po desaťročia vnášali literárni preskakovači vatier a dúchači do živánskej. Vilikovský ako spisovateľ, to je stelesnený šarm, hravosť, anglické tvídové sako, fajočka medzi zubami, oblaky Amfory, zmysel pre vhodne umiestnené scudzovacie momenty priam brechtovského štýlu a postmoderná medzitextovosť, ktorej by nebolo bez enormnej rozhľadenosti,“ napísal Peter Pišťanek, ktorý ukončil pozemskú púť o päť rokov skôr ako spisovateľ, ktorého obdivoval.

Vilikovského prózam tlieskali nielen kritici a čitatelia, obdivovateľov mal aj v zahraničí. Jeho texty vyšli v angličtine, francúzštine, poľštine či maďarčine. Stále na niečom pracoval, vraj ako dôchodca mal veľa voľného času a keby nič nerobil, cítil by sa nepríjemne. Či ešte ostalo dačo v jeho spisovateľskom šuplíku, ukáže čas.