Jedno dievča mi povedalo, že som sa predsa nenarodila ako kvety zo zeme, že nemám hovoriť, že nemám ocka ani mamu, lebo bez rodičov sa ešte nikto nenarodil. Tak sa vyznáva kolumbijská maliarka Emma Reyes (1912 – 2003), ktorá žila v tesnej blízkosti Diega Riveru a Fridy Kahlo a priatelila sa s Albertom Moraviom, Jeanom-Paulom Sartrom, Pierom Paolom Pasolinim a ďalšími známymi umelcami.
Narodila sa v Bogote, žila v Paríži, neskôr v Bordeaux, ako súčasť latinskoamerickej a európskej kultúrnej elity, hoci do svojich 19 rokov bola negramotná. V knihe Memoáre v listoch spomína na svoje detstvo v Kolumbii, ktoré strávila v nesmiernej chudobe, ako nemanželské dieťa bez rodičovskej lásky, väčšinu času zatvorená v izbe bez okien a bez vody, alebo za múrmi kláštora, kde sa odohrávali samé hrôzy. A trvalo dlhých 19 rokov, kým sa na svet pozrela inak, ako len cez kľúčovú dierku.
Foto: Pravda, Zora Handzová
Životný príbeh Emmy Reyes je strhujúci a Emma Reyes je výborná rozprávačka. Vtiahne vás do búrlivého mora dramatických až surových scén, ktorými sa prelínajú slabé záblesky ľudskej láskavosti a miestami aj tragikomických situácií.
Emmu spoznávame v momente, keď ako štvorročná každé ráno vynáša na skládku plný nočník z celej domácnosti, ktorý sotva unesie, často býva zamknutá doma v izbe bez okien a vo chvíľach slobody sa s deťmi hrá medzi odpadkami na skládke. Nikdy nehovorí o svojej mame, len o žene, ktorú nazýva seňora María. S ňou a so svojou staršou sestrou v prvých rokoch podstúpi dobrodružné putovanie za lepším životom, kvôli ktorému musia opustiť najprv jedného a potom aj druhého jej bračeka. Až napokon seňora María opustí aj Emmu s jej o dva roky staršou sestrou. Emma spozná krutosť cirkevných inštitúcií, ktoré neváhajú malé deti súdiť za to, že nemajú rodičov. V kláštore sa hovorí len o božej láske a milosrdenstve, tá ľudská tam však nie je. Stopäťdesiat dievčat musí drieť desať hodín denne za biednu stravu, hoci svojou prácou kláštoru zarábajú oveľa viac. Napriek božej milosti všade vládne prísna hierarchia a dokonca aj medzi mníškami sa cení dobrý pôvod. Pravidlá sú drsné a každá neposlušnosť sa prísne trestá. Život, ktorý by väčšinu ľudí zlomil. No Emma Reyes to všetko podáva s úplnou samozrejmosťou, bez štipky sebaľútosti či zloby.
Fascinujúce na jej príbehu nie je len to, že je autentický, ani samotné okolnosti, ktoré poznačili celé jej detstvo – bola nemanželským dieťaťom narodeným v tej najbiednejšej štvrti Bogoty – ale najmä spôsob, akým svoje spomienky predostiera: očami dievčatka, ktoré si aj v surovom svete uchová odhodlanie. A vďaka nemu z kláštora ujde po pätnástich rokoch, ako 19-ročná, negramotná, bez prostriedkov aj bez akýchkoľvek znalostí o bežnom živote tam "vonku“. Zaujímavý je aj osud samotnej knihy, vznikla vo forme listov na podnet jej priateľa Germána Arciniegasa, kolumbijského historika. Emma svoje memoáre písala dlhých 30 rokov s vyše 20-ročnou prestávkou a dovolila ich vydať až po svojej smrti.
