Ota Pavel, vlastným menom Ota Popper, sa narodil 2. júla 1930 v Prahe ako tretí, najmladší syn obchodného cestujúceho Lea Poppera. Rodina žila v Prahe do jeho šiestich rokov, potom sa presťahovala do obce Buštěhrad neďaleko Kladna. Tu aj pod otcovým vplyvom získaval Ota vzťah k prírode, športu a rybárstvu. Krajinou detstva sa mu stalo najmä okolie rieky Berounka, ktoré neskôr figurovalo v jeho prózach aj s dobráckym rybárom „strejdom Proškom“.
Otca i dvoch starších bratov Jiřího a Huga deportovali v roku 1943 do koncentračného tábora v Terezíne, neskôr ich rozdelili. Ako zázrakom všetci traja prežili a po vojne sa vrátili domov. Ota v tom čase žil spolu s matkou, ktorá nemala židovský pôvod. Nastúpil ako učeň do baní v Kladne; po vojne si doplnil vzdelanie na dvojročnej obchodnej škole.
Už v roku 1949 získal aj vďaka pomoci rodinného priateľa Arnošta Lustiga miesto športového redaktora v rozhlase, kde pôsobil do roku 1956. Zhodou okolností si práve v tomto roku rodina Popperovcov zmenila priezvisko na „Pavel“.
Ota Pavel pôsobil v ďalších športových periodikách, doplnil si vzdelanie a v roku 1960 úspešne zmaturoval.
V roku 1964 literárne debutoval napísal sprievodný text do fotografickej knihy Viléma Heckela Hory a lidé. Vilém Heckel bol členom expedície, ktorej členovia zahynuli 31. mája 1970 pri lavíne spôsobenej zemetrasením pod horou Huascarán v Peru.
Ďalšou knihou Otu Pavla bola Dukla mezi mrakodrapy próza vychádzajúca zo športových reportáží o úspechu českého futbalového tímu v zámorí. Ota Pavel chcel spoznať život hráčov naozaj zblízka a vtedajší útočník Josef Jelínek dodnes obdivuje, čo všetko bol ochotný podstúpiť: „Ota si zaumienil, že bude s nami chodiť trénovať a že chce prežiť na vlastnej koži, čo prežívame my ako futbalisti Dukly Praha. Vraveli sme si, že je to blázon. Že nemôže tieto dávky, ktoré my znesieme, s nami absolvovať,“ povedal Jelínek pre Český rozhlas.
V roku 1964 počas cesty na Zimné olympijské hry v Innsbrucku prepukla u Otu Pavla vážna duševná porucha, maniodepresívna psychóza. Choroba ho od roku 1966 načisto vyradila z práce, ostal na invalidnom dôchodku.
Nasledovali ďalšie tri tituly so športovou tematikou poviedky zo športového prostredia Plná bedna šampaňského (1967), výber Cena vítězství (1968) a opäť próza zo športového prostredia Pohár od Pánaboha (1971).
Až v tomto čase napísal Ota Pavel knihu, ktorá sa výrazne odchýlila od športového a žurnalistického žánru próza Smrt krásných srnců (1971) vychádza z autentických zážitkov z detstva, v ktorých Ota Pavel neopakovateľným spôsobom zachytil atmosféru prírody, rieky Berounky a rybárskej vášne.
Rybolov sa stal hlavnou témou aj ďalšej podobne autenticky ladenej prózy Jak jsem potkal ryby, ktorá však vyšla až v roku 1974, po autorovej smrti.
Pavlov zdravotný stav sa zhoršil. Aby nebol vystavený námahe, lekári mu čas, ktorý v priebehu dňa mohol venovať písaniu, obmedzili na tri hodiny denne. Niektoré pasáže kníh diktoval dokonca sestričke na psychiatrickej klinike v zvieracej kazajke.
Ota Pavel zomrel 31. marca 1973 na zlyhanie srdca. Viacero próz, respektíve výberov z nich vyšlo po jeho smrti. Obe známe prózy sfilmoval režisér Karel Kachyňa. Vo filme Zlatí úhoři (1979) stvárnil hlavnú úlohu – teda Otovho otca – Vladimír Menšík, v snímke Smrt krásných srnců (1986) ho hral Karel Heřmánek.