Foto: Milanium
Takže: martinský rodák Martin Rodan odišiel v roku 1968 do Izraela a teraz by „chcel získať európsky pas“. Požiada o pomoc svojich priateľov – Claru, obľúbenú encyklopédiu, a Golema, zbožňovaný počítač. Aby pas získal, musí sa preukázať vedomosťami o Európe, ktorá preňho „viac ako zemepisný pojem predstavuje najmä kultúru, civilizáciu“. A tu sa začína naozaj inšpirujúca púť naprieč Európou kultúry a umenia.
Aké náboženstvo založil Homér
Od homérskych prvopočiatkov, lebo Rodan pokladá práve slepého básnika za čosi ako otca-zakladateľa gréckej, ergo našej európskej kultúry a v ustavičnom dialógu so svojimi sprievodcami, Clarou a Golemom a najmä bájnou milenkou Milenkou približuje čitateľovi zdôvodnenia tohto svojho presvedčenia. Po rozsiahlej diskusii so spoločníkmi, v rámci ktorej sa aj čitateľ poprechádza po väčšmi tušených (matné odozvy z lavíc nášho vzdelávacieho systému), než naozaj živo vnímaných a teda aj poznaných končinách antickej Hellady, autor napokon položí na stôl víťaznú kartu: „… konečne si, Milena, uhádla, aké náboženstvo to Homér založil. Volá sa UMENIE, a ešte aj dnes sa sem-tam nájdu jeho modloslužobníci. Jeho kult vyznávajú tí, ktorí uctievajú krásu. Jeho služobníkmi sú umelci…“
A ďalej: „… jediní predstavitelia náboženstva v Grécku po Homérovi sú umelci, básnici a filozofi.“ A vášnivá diskusia protagonistov prerastajúca miestami do škriepok, ale najmä učených, neobyčajne podnetných a argumentmi vystužených dišpút sa ďalej pristavuje pri výtvarnom umení alebo vonkajšej kráse, pri básnikoch a vnútornej kráse, pri predsokratikoch alebo abstraktnej kráse, a potom sa spoločníkom podarenej spoločnosti stane Sokrates, po ňom Aristoteles a jeho žiak (a „nástroj na dobytie sveta“) Alexander Veľký, po ktorom „prevzali pochodeň gréckeho posolstva Rimania“. A tí „sa mali čo priúčať a preberať od Grékov. Veď Gréci premenili a prekvasili politické úspechy rímskych barbarov vo víťazstvo gréckej kultúry. Rím bol slobodný, nepodliehal nijakému partikularizmu, a preto spravil z helenizmu nástroj univerzálnej moci.“ Vo svojich Listoch (II, I, 156) to takto vyjadril veľký Horácius: Graecia capta ferum victorem cepit, čiže Grécko si podrobilo svojho premožiteľa.
Toto fascinujúce čítanie o „neznámej európskej kultúre“ vo svojich troch častiach (Homérska kultúra, Mojžišská kultúra, Európska kultúra) ponúka skutočne osviežujúce putovanie: a ide o osvieženie dvojnásobné – ducha aj pamäti. Z kníh príbuzného razenia sme zvyknutí skôr na niečo vážnejšie, uhladenejšie, historicky dôstojné, a tu máme pred sebou popri vážnosti aj niečo závažné, popri uhladenosti aj niečo hladkajúce, popri historickej dôstojnosti aj niečo priam hystericky radostné. A preklad, určite nie z tých ľahších (naopak!!!) neobral text ani o štipku pôvabu, duchaplnosti… a v konečnom dôsledku teda radostnej hystérie.
Ako Malý princ a Neviditeľné mestá
Rodanovo putovanie po európskych začiatočninách a končinách, v spoločnosti počítača, encyklopédie a diaprojektora si možno (a aj treba!) prečítať na dúšok. V cieli však knižku neradím zasunúť do poličky medzi iné knihy. Jej miesto je skôr pri Neviditeľných mestách Italo Calvina, pri Exupéryho Malom princovi, pri Prorokovi, pri Bachovej Čajke (a ešte zopár ďalších): áno, pri tých, pri ktorých človek pociťuje potrebu z času na čas ich vziať do ruky a prečítať si v nich tamto alebo ono…
Vďaka vydavateľstvu Milana Richtera MilaniuM máme Rodanovu knižku v slovenčine od roku 2020. Som presvedčený, že ide o skutočný vydavateľský počin. A ide zároveň o znamenitý počin prekladateľský, lebo Mariana Pauliny-Danielisová nám ponúka hlboké čitateľské zážitky vyšperkované zábleskmi ohromenia z riešenia početných prekladateľských orieškov.
