Tretí album Kataríny Koščovej poslucháča čímsi vyrušuje. Čosi na nahrávke prvej slovenskej SuperStar prekáža. Z albumu Nebotrasenie priam srší snaha. A to je zle.
Ponúka zmes pätnástich piesní, ktoré spája príklon k alternatívnym hudobným žánrom. Nič iné nemožno čakať ani od vydavateľstva Slnko records, v ktorom nahrávka vyšla, ani od speváčky, ktorá sa už prvým mediálnym výstupom zapísala ako žena, čo sa spokojne usmieva na pohovke. To nie je zle.
Albumom sa tiež vinie melancholická malomestská poetika. Názvy skladieb Kvapka, Vesmír, Pieskovisko či Pieseň o jeseni hovoria samy za seba. Hudba je rovnaká. Svet je tu mäkký a smutný zároveň, naivný, detský, ale prenesený medzi dospelých. A to nie je dobre.
Často tak Nebotrasenie pripomína niektoré nahrávky Jaromíra Nohavicu aj Jany Kirschner. To by mohlo byť dobre.
Lenže namiesto toho, aby sa Koščová inšpirovala, imituje. A s dobrým, poetickým, zázračným, nepreberá aj hĺbku. To je, samozrejme, zle.
Katarína Koščová pôsobila vždy veľmi prirodzene. K džezu, bluesu aj folku mala vždy blízko. Drobnými krôčikmi stále stúpa po šteblíkoch k polohe vyspelej speváčky. Takej, čo tieto hudobné žánre spája a suverénne sa v nich orientuje. Dôjde tam? To bude dobre.
S Nebotrasením je na polceste. Jej frázovanie je niekedy školácke. Jej verše z textov niekedy v čase predbiehajú verše z hudby. A rozmanité hudobné žánre, ktoré album ponúka, sa nespájajú do vyváženej zmesi. Raz znie klubový džez, raz pekná folklórna variácia Na toryše, raz akoby znel Berco Balogh a jeho pieseň Farbami dnes dýcha noc. To nie je najlepšie.
Ale Nebotrasenie sľubuje mnoho. Nezanechá pachuť, skôr príjemné, aj keď neisté pocity. Škoda, že album ešte kúsok nedozrel. Tak by to bolo super.
