Dodo Dobrík: Nápadov mám ako buriny

, 25.08.2019 12:00
Dodo Dobrík
Grafický dizajnér Jozef Dodo Dobrík. Autor: ,

Grafickému dizajnérovi Jozefovi Dodovi Dobríkovi prišiel z Londýna do Devínskej Novej Vsi balík, v ktorom bola masívna drevená ceruzka. Je to prestížna medzinárodná cena za knižku Tu som z vydavateľstva SLOVART. Hoci pri práci ceruzky veľmi nepoužíva, tej londýnskej sa potešil. Možno to aj zajedol burinou, ktorej je veľkým milovníkom.

Cenu ste dostali za obálku knihy Tu som, ktorú napísal Jonathan Safran Foer. Z akého materiálu je táto, aj dizajnovo pôvabná, trofej v podobe zavalitej ceruzky?

Tipol som to na bukové drevo. Farby trofejí označujú stupeň ocenenia. Po drevenej nasleduje ceruzka so striebornými hranami, potom sú žltá a čierna. Tá, ktorú som dostal ja, drevená, sa udeľuje ako prvá v rade a dá sa dosiahnuť pri menších projektoch. Dostať sa k vyšším priečkam súťaže a dosiahnuť ceruzky vyššieho rangu je priam zázrak. Veď už aj toto bol pre mňa zázrak – uspieť v takej silnej konkurencii!

Bolo vraj prihlásených 25-tisíc prác. Koľko z nich dostalo ceruzky?

Ocenili sedemsto prác, ale žltých ceruziek udelili len päťdesiat. Aj z toho vidno, že kritériá sú veľmi prísne. Táto cena je v Británii, ale aj vo svete vysoko rešpektovaná, preto si porotcovia dávajú pozor na kvalitu. Bol som šťastný už z nominácie a výhre som ani nechcel veriť.

Kto rozhodol o tom, ktorá kniha bude súťažiť? Vy alebo vydavateľstvo?

Prihlásil som sa v spolupráci s vydavateľstvom a rozhodol som sa pre túto knihu, lebo mi je sympatická. Mal som s nej dobrý pocit už pri práci a páčilo sa mi aj to, že sme ju robili s dcérou. Zavážilo aj to, že kniha je pomerne známa, nemuseli sme teda prekonávať lokálne obmedzenia. Každý vedel, o čo ide.

Mali ste viac návrhov na túto obálku? Hľadali ste riešenie alebo spadlo z neba?

Po tých rokoch, čo túto prácu robím, sa mi stáva, že postup vymýšľam už počas zadávania, čiže počas rozhovoru so zadávateľom. Nápady sa roja a hneď ich aj konzultujem so zástupcami vydavateľa. Povedal som teda, ako to chcem urobiť, a oni, že nech vyskúšam. Hotový návrh sa im páčil. S vydavateľstvom sme doladili len farebnosť. SLOVART je profesionálna produkcia a všetko išlo hladko. Bol som rád, že obálku – ešte pred udelením ceny Drevená ceruzka – oceňovali aj čitatelia.

Na internete som čítala, že sa z ceny tešia aj vo vašej rodnej Devínskej Novej Vsi.

Bol som rád, že si to všimli. Myslím si, že je dobre, ak sa v komunite niekomu niečo podarí a vie sa o tom. Ľudia si povedia – nie sme nejakí stratenci. Vieme niečo dokázať aj sa navzájom podporiť. To, že ja som niečo vyhral, znamená, že aj v našej komunite je potenciál. Na Slovensku si ľudia často neveria a bolo by dobre, keby takéto úspechy boli povzbudením pre všetkých.

Knihy, ktoré dizajnujete, si aj prečítate alebo vám stačí zadanie vydavateľa?

Myslím si, že nie je povinnosť dizajnéra prečítať si knihu. Moja povinnosť je urobiť návrh, ktorý vychádza z nejakej idey. Keby som knihu čítal, môžem ideu vytvoriť sám, ale zadávatelia majú vždy podrobnejšiu predstavu, o čom kniha je, a mojou úlohou je tieto informácie od nich dostať. So zadávateľmi sa bavíme o tom, či moja vizuálna predstava obsahuje to, čo oni od knihy očakávajú, čo si o nej myslia a ako si jej dizajn predstavujú. Je tam viacero zložiek. Po rokoch práce v tejto oblasti som zistil, že nie je vôbec dôležité, čo si myslím o obsahu ja. Pri kvalite návrhu to nemusí hrať veľkú rolu. Môj názor na obsah knihy rozhoduje hlavne o tom, či chcem na danej knihe spolupracovať.

Dostávate podnety len z toho, čo vám o knihe hovoria? Znamená to väčšiu voľnosť?

Akurát včera som písal jednej klientke, že nerozumiem jej pripomienkam, aby sme radšej prešli na čítanie myšlienok. Znie to trochu ako žart, ale v skutočnosti sa takýto kontakt často odohráva. Hlavne keď máte už nejaké skúsenosti, viete zhruba identifikovať, čo si človek myslí, aj keď to nevie vysloviť. Slovníkov je veľmi veľa, každý má ten svoj. Farby napríklad ľudia rozlišujú toľkými názvami, že sa v tom ťažko dá vyznať. Každý môžeme tvrdiť iné, a pritom je to tá istá farba. Ako dizajnér s tým počítam. Môj servis je aj v tom, že pochopím veci bez toho, aby mi ich museli doslovne povedať.

Potrebujete vôbec ceruzku?

Nie, nepotrebujem, dizajn je v hlave. Je to spôsob uvažovania. Mnoho vecí sa odohrá ešte predtým, než začnem na projekte pracovať. Ako pri tejto víťaznej obálke. Nekreslil som ju ja, ale moja dcéra. Ja som ju viedol, hovoril som jej, čo má kresliť. To je úloha dizajnéra – pretvárať myšlienky do obrazu! Vôbec to neznamená, že musí všetko kresliť. Aj ja niekedy použijem fotku, niekedy len písmo. Záleží od témy, tá si vypýta svoje. Myslím si, že kreativita nemá pravidlá a účel svätí prostriedky. Keď chcem niečo urobiť, použijem čokoľvek, čo mi pomôže. Sú ľudia, ktorých inšpiruje hudba, iných prechádzka. Ani ja k tvorbe obálky nepristupujem rovnako. Niečo vznikne v počítači, niečo sa nakreslí rukou.

Nápady vás teda bombardujú stále a máte ich v hlave. Kedy ste to pocítili po prvý raz?

Bol som dizajnér, a ešte som o tom nevedel! Vytváral som veci z vecí – napríklad zápisníky som pretváral do nových podôb zápisníkov, lepil som modely. Nebol to klasický dizajn, len koníček, radosť z práce s papierom. Zo starých novín som si vyrábal vlastný papier, na ktorý som neplánoval písať. Finálny produkt bol samotný papier, realizácia predstavy. Urobil som kašu zo starých novín, potom som papiere sušil na sitách a odložil. Dodnes ich mám odložené. Stále sa mi páčia. Mal som vlastné postupy a zabával som sa pri nich. U nás v Devínskej som bol roky skautom a pre oddiel som vytváral rôzne grafiky. Nemal som počítač a tiež som ich robil ručne. Najpokrokovejšia technológia v tom čase bola kopírka.

Už vtedy ste jedli burinu?

Nie. Ale ako tínedžer som mal zvláštne záľuby. Vtedy som jedol iba makovníky a jogurty. A biele rožky. Stále to isté. Okolie ma varovalo, aby som to nerobil, že to nemôže byť dobré pre zdravie. Môj jedálny lístok v šestnástich bol katastrofálny, ale inšpiroval ma k tomu, že som si ručne vytvoril knihu receptov. Skúmal som, ktorý jogurt je s makovníkom ako lahodný. Knihu stále mám, volá sa Dodova mlsná kuchárka a má asi dvadsať strán. Bol to žart. Chcel som dokázať, že makovník a jogurt je normálne jedlo a že neškodí v akomkoľvek množstve.

Záľuba vás priviedla na polygrafiu, odkiaľ ste sa dostali na VŠVU a k dizajnu. Vraj to

urýchlil syn?

Najprv som študoval na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, odkiaľ som prestúpil na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Áno, bolo to motivované narodením syna – chcel som byť v Bratislave a začal som popri škole pracovať v TV Markíza ako motion dizajnér. Vtedy som robil aj jednu z prvých knižných obálok, ktorá bola úspešná. Bola to Hlava 22. Dostal som ju ako študentské zadanie a potom bola niekoľko rokov na trhu, kým sa neredizajnovala.

Čo sa deje vo svetovom dizajne? Kedysi boli dizajnové veci luxus, dnes už chce byť dizajnové všetko?

Význam dizajnu naozaj stále rastie. Pribúdajú typy dizajnu, je dizajnový boom. Mnoho ľudí, ktorí pred pár rokmi ešte nepovažovali dizajn za dôležitý, už vedia, že dôležitý je. Objavuje sa aj tam, kde predtým nebol.

Napríklad?

Napríklad v odvetví služieb. Keď som začínal, téma dizajnovania služieb bola okrajová a dnes je to bežná vec.

Čo presne znamená?

Ide o to, akým spôsobom sa venovať zákazníkovi. Nedizajnuje sa vizuál, ale samotný proces. To sú novšie témy, aspoň v našom prostredí. Keď som začínal, bolo toto odvetvie oveľa chudobnejšie. Za posledných dvadsať rokov vznikli odvetvia, ktoré predtým neexistovali. Nebol počítač, nebol internet, takže napríklad neexistoval ani webový dizajn.

To je zaujímavé, že dizajn už nemusí byť niečo rukolapné. Dá sa vôbec definovať?

Dizajn je všade. Vnímam mnohé veci s perspektívou dizajnu. Všetko sa môže dizajnovať.

Dizajnujete sa aj vy každé ráno?

V princípe hej. O svojej práci uvažujem ako o type dizajnu. Keď rozmýšľam o tom, akým spôsobom budem veci robiť, tak sa dizajnujem. Práve som na túto tému robil kurzy. Aby som pochopil, ako to funguje, tak som určitý čas pozoroval sám seba, ako pracujem. Baví ma téma pravidiel v dizajne. Ako veci fungujú. Na všetko sa pozerám z dizajnérskeho uhla pohľadu. Dizajn sa dá nájsť a uplatniť kdekoľvek. Napríklad tá burina, presnejšie nešľachtená zelenina (tento výraz sa mi páči viac). Je prehliadaná, ale stačí otočiť uhol pohľadu a začne byť vnímaná inak. Zrazu môže byť užitočná. Aj iné pohľady verejnosti na určité veci môžu prejsť redizajnom. Povieme si: tieto veci neboli dôležité a teraz sú.

Priam som mala chuť na uvarený koreň lopúcha. Propagujete burinu kvôli zdraviu alebo je to gurmánske dobrodružstvo?

Pre mňa je to dlhodobá téma. Už nejedávam makovník a jogurty, zaujíma ma nešľachtená zelenina. Keď sa človek pozrie na nejakú lúku, je tam iba tráva, ale keď získate informácie, uvedomíte si, že to je neuveriteľne zaujímavá štruktúra. Príroda skrýva neuveriteľné poklady a lopúch je jedným z nich. Fascinuje ma, že niečo také zaujímavé je prehliadané. Naše kurzy, ktoré organizujeme s manželkou, často vyvolajú waw efekt. Sú to banálne veci a aké prekvapujúce!

Čo práve z buriny konzumujete?

Teraz je ideálne obdobie na portulaku zeleninovú. Je to bylina, ktorú inak šklbete v záhrade pri chodníkoch, ak sa o ne staráte. Dávam si ju ako zeleninovú prílohu k obedu alebo na chlieb. Nemusíte nič sadiť, len zberáte a nič ani neplatíte. Je to chutné a máte to pri dome. Musel som sa len naučiť, ktoré rastliny môžem používať.

Nehrozí, že sa niečím otrávite? Nebolo vám ešte zle?

Dávam si pozor. V jednom prípade som zistil, že som jedol potenciálne jedovatú rastlinu, ale bol to neškodný derivát. Skutočne jedovaté rastliny poznám a keď nie, preverím si ich. Informácií je dnes veľa, aj na internete. Stačí si rastlinu odfotiť a dať rozpoznať. Výsledok mám o tri minúty. Toto leto som spoznal mnoho nových rastlín, nafotil som si ich a naštudoval.

Neobmedzujete sa teda len na svoju záhradu?

Keď niečo konzumujem, záhrada je istota, ale keď chcem spoznať novú rastlinu, hľadám hocikde.

Nevšimli ste si na burine, že keď zistí, aký je o ňu záujem, začne sa správať ako kultivovaná rastlina a vyžaduje zvýšenú starostlivosť? Nezačne sa robiť vzácna?

Myslím, že tento scenár zatiaľ nenastáva, burina je burina, nemá s nami emočnú väzbu. Keby sme sa do nej všetci pustili vo veľkom, možno začne vyžadovať viac, ale to ešte chvíľu potrvá.

Vráťme sa ku knihám. So spisovateľom Petrom Pišťankom ste robili knihu Rukojemník, ktorá má na obálke starodávny cestovný lístok. Poznali ste sa osobne, keďže aj on žil v Devínskej Novej Vsi?

S Petrom Pišťankom som sa stretol len raz, ale nie pri tvorbe tejto obálky. Tú sme robili cez maily. Mal som predstavu, čo chcem urobiť, a prešlo to bez pripomienok. Bol obálkou nadšený. Železnica bola v Devínskej vždy veľmi významná, dôležitejšia ako autobus. A ešte je tu jedna vec – môj dedo bol riaditeľom tehelne a bol Chorvát, koreňmi teda patrím k chorvátskej menšine v Devínskej Novej vsi. Otec Petra Pišťanka a môj dedo boli v tej tehelni, ktorú tam vybudovali Chorváti, kolegovia. Na poradách vraj hovorili len po chorvátsky. Ešte do revolúcie sa chorvátčina bežne používala, nás však, žiaľ, tento jazyk nenaučili. Z týchto čias mi hovorili historku. Raz vraj prišiel na poradu do tehelne inžinier z Bratislavy a oni len po chorvátsky. Začal sa sťažovať, že im nerozumie. A môj dedo ho prerušil: Viete čo? Po chorvátsky sa naučí každý debil! A pokračovali v chorvátčine. Bolo to v období, keď tam pracoval aj otec Petra Pišťanka. Vďaka tehelni prišli zo stredného Slovenska do Devínskej aj rodičia môjho otca.

Spojenie s tehelňou a so železnicou ste teda mali spoločne zažité…

Áno, môj dedo veľa cestoval po tehelniach a mali sme doma kvantá kartónových lístkov. To bolo moje detstvo. Mal som strašne rád tie lístky a keď som mal robiť Rukojemníka, hneď som vedel, že to musí byť ten lístok. A cvaknutý! Použitý, nefunkčný, lebo mal vyjadrovať, že sa nedalo cestovať, že sa nedalo odísť. Vo vydavateľstve Slovart myšlienku podporili, hoci to nebolo technicky jednoduché. Kniha sa dostala do Národného centra dizajnu, do stálej expozície. To ma potešilo.

Čo sa u vás doma hovorilo o príchode Chorvátov do Devínskej Novej Vsi?

Prišli po morovej epidémii. Bolo to niekedy koncom 16. storočia? Usadili sa u nás aj v Rakúsku, aj tam sú chorvátske dediny. Keď zatvorili hranice, časť rodiny zostala v Rakúsku. Do Rakúska sa chodilo z Devínskej pracovať, tá oblasť bola vždy prepojená viac s Viedňou ako s Bratislavou.

Robili ste zaujímavý návrh aj pre Košice. Vraj bol humorný?

Na jednom kruhovom objazde majú veľkú reklamnú plochu. Mal som robiť reklamu na reštauráciu a využil som štyri výstupy z kruháča. K jednému som napísal paštikári, k inému maďare a k ďalšiemu republika východu. Boli to také žartovné smerovky, ani som nerátal, že by sa mohli uplatniť. Práve tento návrh sa ujal a akceptovali ho aj policajti. Nebolo to však vo výške značiek a všetkým sa páčil ten humor.

Robili ste dizajn aj pre oblasť športu, hoci vraj nie ste veľký športovec. Neinšpirovalo vás to k pohybu?

Pravidelne som nikdy nešportoval, až teraz sa začínam viac hýbať. Lozím na umelých stenách a kúpil som si veľkú kolobežku. Neelektrickú, na ktorej sa dajú robiť veľké vzdialenosti. Máme unikátnu sieť ekochodníkov, takže na kolobežke sa dajú prejsť celé kilometre.

Aký má kolobežka dizajn?

Kolobežka musí byť pekná aj pevná. Bola drahá, ale nechcel som investovať do lacnej hlúposti. Sporil som si na ňu, aby som si ju vážil, aby som ju aj využíval.

Máte aj nejakú škaredú vec?

Estetika je veľmi ošemetná! To, čo sa niekomu javí krásne, môže sa inému zdať škaredé. Mám určite niekoľko vecí, ktorí by sa niekomu zdali škaredé, ale mne pripadajú zaujímavé. Človek by sa nemal stať ani otrokom dizajnu. Mám rád veci, na ktorých vidno, že sú používané.

Čo sa vám v poslednom čase zdalo moderné a pekné?

Boli sme na rodinnom výlete v Singapure. Tam je veľa vecí veľmi moderných, zároveň sú však aj ekologické. Taký ekologický prístup som nevidel v žiadnej inej krajine. Vec prezentujú ako modernú, ale vždy zdôraznia, že je aj ekologická. To ma prekvapilo a bol to zážitok.

Naznačuje to, že sa ľudstvo ekologicky spamätáva?

Tomu neverím, lebo to je veľmi zložitý problém. Nemám kompetencie na takéto mudrovanie, ale myslím si, že by sa muselo stať niečo veľmi dramatické, aby sa ľudstvo spamätalo. A kým sa to nestane, nebude sa nič riešiť.

Stvoriteľ sveta bol dobrý dizajnér, či nie?

V týchto dimenziách sa nedá hovoriť o dobre a zle. Je to proste fyzika a fyzika je neutrálna. To sú princípy, ktoré rešpektujem. Aj v dizajne sa mi páči, keď rešpektuje prirodzené princípy, keď sa neodvoláva na niečo hypotetické. Keď veci fungujú tak, ako funguje napríklad mozog.

Sme na dobrej ceste k optimistickému záveru – ak budeme prirodzení, bude dobre?

Bol by som veľmi príjemne prekvapený, keby to tak bolo. Keby prevládol šetrnejší spôsob života. Som skeptický optimista – verím, že veci budú dobré, ale vyžiada si to veľmi veľa námahy.

<TL1-L>Jozef Dodo Dobrík <INFO>Grafický dizajnér sa narodil 28. júla 1977 v Bratislave. Maturoval na Strednej škole grafickej v Bratislave, študoval na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne a v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení. Venuje sa novým formám dizajnu, zaujíma sa o nešľachtenú zeleninu a varenie, žije v Devínskej Novej Vsi. Ako prvý slovenský dizajnér vo svojej kategórii vyhral svetoznáme D&AD Awards. Za obálku knihy Tu som získal cenu Wood Pencil (Drevená ceruzka) v kategórii dizajn kníh. O najprestížnejšom dizajnérskom ocenení D&AD rozhoduje každý rok 250 porotcov, ktorí vyberajú z 25-tisíc prác nominovaných z celého sveta. Ocenená kniha Tu som vyšla vo vydavateľstve SLOVART.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #grafický dizajn #Dodo Dobrík
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku