Niekoľko júnových dní na Art Film Feste považuje za „fajn“ pre každého, kto má rad dobrý film. "Tento rok bol zvlášť úrodný, dostatok parádnych európskych filmov, ktoré sa navyše na jeseň zjavia aj v slovenskej – minimálne – alternatívnej distribúcii ( za všetky Láska, Cézar musí zomrieť, Za kopcami, Klip, Musíme si pohovoriť o Kevinovi, Holy motors, Medvedík…). Ale ak by som mal ešte pár pokojných voľných dní len tak na potulovanie, asi by som zašiel na Shakespearov Bratislavský hrad, najskôr na Mackbetha.
A aj keď tam možno nezájdem, určite dočítam ešte po dvoch knihách v českých prekladoch od Michela Houellebecqa (ostatnú a prvú: Mapy a území, Rozšíření bitevního pole) a Pascala Quignarda. Najmä ten druhý putuje na Terase v Římě a špeciálne v Bludných stínech v čase a priestore uhrančivo, imagitívne, s bravúrnym štylistickým minimalizmom. Bez významnejších pochybností sa vyhýba skoro všetkému, čo nám vnucujú mediálni a iní experti, obchodníci s teplou vodou. Obchádza aj to, čo nám prináša táto pomaly degenerujúca civilizácia s balastom slov, vecizmom, eskamotážami perfídnych atrakcií finančníkov, politikov a iných celebrít. A keďže aj títo dvaja skoro vo všetkom rôzni autori často vstupujú a ponárajú sa do snov, toho neskutočne skutočného sveta, listujem si po večeroch v Dušekovom Kufri snov, no a, prirodzene, pri posteli mám stále poruke Mossove Tajné dejiny snenia.
Keď sa vrátim do toho, čo označujeme ako realitu, a nebudem mať dosť blúdenia, ešte je tu ďalší hrad – Devín a v auguste možnosť návratu na prelom 60. a 70. rokov s Jeffom Lynnom a ELO (keď sa už našim krajom Eric Clapton a Neil Young tak uvzato vyhýbajú), prípadne ešte kúsok hlbšie do histórie – na výstavu Prerušená pieseň.
A napokon, keď už som pri tých snoch a návratoch, tak z času na čas sa stretneme aj s Petrom Pišťankom a Vladom Balcom. Okrem iného sa zaoberáme Ráczom na konci s druhým dychom, scenár by mohol byť hotový na jeseň, čiže budúce leto možno bude trochu podobné tomuto. Nič to."
