"Nedozvedal som sa, aký humor je na Slovensku obľúbený,“ konštatuje Stanislav Štepka. "Možno aj preto sme sa spolu s divákmi nasmiali dosť. Často je to tak, že je nám smiešne to isté, čo divákom, hoci – diváci nám nachystali už aj zopár prekvapení. Roky sme však s nimi zadobre, a tak už vieme, čo od seba čakať, ale aj tak – nebudem hovoriť za divákov, skôr za seba: Nemám rád vtipy a už vonkoncom nie vulgárne. Mám rád vtipné, autentické príbehy zo života, v ktorých vtipnosť susedí s istým poznaním. Také rád počúvam a o také sa – ak sa podarí – aj pokúšam.“ Radošinské naivné divadlo oslovuje aj Čechov – myslí si šéf Radošincov, že to naznačuje podobné problémy v oboch krajinách? Sú práve problémy zdrojom humoru?
"Už štyridsať rokov chodíme hrávať do Česka,“ hovorí Štepka, "a nepobadal som, žeby nám Česi nerozumeli, skôr naopak: často sa smejú aj tam, kde sme my smiech ani nepredvídali. Asi sme si aj v problémoch podobní. A nielen problémy sú zdrojom humoru, ale najmä človek – tvorca problémov. O tom je v našom divadle reč najčastejšie.“
A čo diváci v Európe a v Amerike – vnímajú radošinský humor „správne“ aj tam? "Keď sme na začiatku deväťdesiatych rokov prišli s naším divadlom do Ameriky a Kanady, miestami sme stretali aj takých krajanov, čo boli po prvý raz v slovenskom divadle, a tak ich bolo spočiatku dosť náročné zabávať napríklad na slovných hrách či citátoch z literatúry. Počas posledných zájazdov za more však už skoro všade sedeli v hľadiskách študenti a mladí Slováci, takže sme sa cítili uvoľnene a fajn, ako kedysi v našich začiatkoch, keď sme hrávali v internátoch.“