Sám som býval amatérom, hrával som len za potlesk. Ako kanadský súbor. Preto si vážim nadšenie divadelníkov, ktorí neriešia kritiky, pí-ár, honoráre, ale chcú „len“ hrať. Videli ich stovky divákov v Trnave, Nitre, Martine a Bratislave.
O chvíľu bude štyridsaťjeden rokov od augusta 1968. Ako ho priblížiť tým, čo vtedy nežili? Predstavte si, že máte osemnásť, sú prázdniny a do vášho mesta prídu cudzie tanky. Cítite sa zradený, chodíte písať sprejom po múroch a večer dôjde bledý otec, mama plače a vy sa cez noc zbalíte – tí predvídavejší aj zimné veci – a odídete, kým sú otvorené hranice. Len na pár mesiacov, hovoríte si, kým sa to nevyjasní…
A zatiaľ vám rodnú krajinu oplotia ostnatým drôtom a vy sa vrátite až po štyridsaťjeden rokoch zahrať o tom divadlo.
Samozrejme, že v tej hre musí byť kus sentimentu k vašej mladosti, ale aj naivná viera, bez ktorej by ste vonku nevedeli žiť. Viera, že ak sa bude o násilí a okupácii Československa v roku 1968 stále hovoriť, hádam sa nezopakuje. Sláva naivným. Sláva návratom!
